Namietala som, samozrejme, predstava nás, ako mŕch neustále sliediacich a vedúcich si zoznam najlepších vlastností, sa mi nepáčil. Áno, sú také, no vždy som sa od nich dištancovala najďalej ako to šlo. Nakoniec, keď sa žena zamiluje, kašle na všetky jej dopredu vybraté atribúty. Potom som si spomenula ako som aj ja rozprávala frajerovi aký by mohol byť, na čom by mohol popracovať... a vlastne ani neviem prečo. Možno z priveľkého šťastia. Možno keď je všetko dobré, začneme rozmýšľať, či by to nemohlo byť ešte lepšie. Hej, je to také ženské. Frajer ma vtedy v momente vysmial. Vysvetlil nech sa teda rozhodnem, či ho chcem a či ho chcem takéhoto, lebo nič iné okrem toho ako ma má rád mi dokazovať nebude. Vtedy som si uvedomila aká som sprostá. Hej, je to také ženské.
Ževraj muži majú tendencie zamilovať sa aj do nie úplne peknej, nie úplne skvelej. No zamilujú sa a už bude tá najlepšia. To všetko samozrejme, bez akýchkoľvek atribútov. Tiež sa mi to nezdalo a potom som premýšľaľa do koho som sa kedy zamilovala ja a prečo. Prečo muži tak často povedia, že to „nie je ich liga" a prečo som to od ženy nepočula. Prečo ženy pozerajú romantické filmy, v ktorých sa úspešný muž zamiluje do škaredej sekretárky/čašníčky/prostitútky (všetko s rôznymi obmenami).
A keď som sa pýtala kamarátiek, či berú manželstvo ako niečo trvalé, nepočula som jednoznačnú zásadovú odpoveď. Len, že predsa nikto nemôže vedieť koho kto stretne neskôr a čo ak si s ním bude viac rozumieť a čo ak už nebude šťastná, čo ak sa odcudzia a podobné čo ak. „Čo ak" pravdepodobne príde. A „čo ak" aj odíde, ak sa pre to rozhodneme. Pretože práve o rozhodnutí to je. A ja by som asi nechcela byť s niekým, kto dopredu tvrdí, že čo ak príde niekto lepší.
Nechcem spadnúť do témy starých mám a že dakedy to tak nebolo. Že dakedy bola žena verná a neviem aká. To neviem. No viem, že každé dievča sníva. A snívať o princovi na bielom koni mi je sympatickejšie než náš reálny, rozumný pohľad na možné čo ak. I keď asi žiadna nevie, ako sa tam dostala.
Poznám pár žien. Skvelých žien. Žien ktoré to doma držia pohromade. Žien ktoré sú istotou, domovom. Žien, ktoré to mohli mnoho krát vzdať. A strašne ich obdivujem. Počula som aj veľa príbehov ako ostali ženy samé. S postihnutými deťmi. Že vraj to väčšina mužov nevydrží. Áno, v ženách je neskutočná sila.
A týmto všetkým nechcem povedať, že vlastne všetky sme tie mrchy, ktoré som spomínala na začiatku. Len vzdať hold tým, ktoré také nie sú, upokojiť tie, ktoré majú k tomu sem tam blízko, že nech sa neboja, že je to len také ženské. A možno trochu vyzvať. Vyzvať nás všetkých. Aby sme sa strašne ľúbili. Poznali a spoznávali. Muži aby sa nebáli ukázať a ženy aby boli pri nich. Aby niektoré matky neboli všetkým len pre svoje deti, ale aj pre svojich mužov. Aby sme tak trochu znova snívali. Aby sme dávali sľuby, hoc nelogické. A boli takí naivní až to je na smiech.
