Bol sám a žíl svojim pokojným životom. Ráno vstal, išiel do prace, prišiel z prace, čítal knihu, išiel spať... bol to vzorný občan, zúčastnil sa každých volieb a nenašiel by sa nikto, kto by mu mohol niečo vyčítať, lebo naozaj nebolo čo. Tato mierumilovná osoba, však bola smutná. Nevedel čo robí zle, cely život žije tak vzorne ako sa len dá, nikdy nikoho neoklamal a ani nič neukradol, nikdy nikomu nič zle neprial a predsa to neprichádzalo. To šťastie, na ktoré čakal.
Jeden deň, keď bol až príliš sklamaný, začal sa pýtať všetkých ľudí okolo seba: „Ste šťastní?". Prechádzal sa mestom v parku stretol mladú slečnu venčiacu psa. Prihovoril sa jej a po chvíľke sa odvážil a spýtal sa jej : „Si šťastná?"
Slečna sa chvíľku zamyslela a odpovedá: „Áno, asi áno, nie vždy všetko vychádza tak ako chcem ale viem , že som na ceste za tým, viem , že mam priateľov a lásku, ktorú potrebujem a keď mi je veľmi zle tak si doma zapnem hudbu a tancujem, to mi vždy pomôže".
„Ďakujem", odpovedal náš starý muž a išiel ďalej. Rozmýšľal.
Stretol starú známu, po dlhej dobe, pokým rozprávala o svojom zaťovi a stihla vymenovať, všetky vnúčaťa, ktoré už majú narastene zuby a za sebou prvé očkovania sa jej spýtal: „Si šťastná"?
„Budeš sa čudovať", odpovedala, „ale teraz som ešte šťastnejšia ako som bola predtým. Mam všetko čo chcem, nie úplné všetko, ale presne takto som si svoju starobu predstavovala, obklopená kopou vnúčat sedieť v záhrade a štrikovať svetríky."
Rozlúčili sa a starý muž rozmýšľal ďalej. Prečo len to šťastie neprichádza?
Za chvíľu sa zarozprával s bezdomovcom, myslel si, že on jediný ho môže pochopiť, človek bez domova predsa nemôže byť šťastnejší ako on. "Prosím ťa, odpovedz mi, si šťastný?"
Bezdomovec sa zamyslel a vraví mu: „Pozri sa na mňa, ako je rok dlhý mám na sebe tie isté šaty, sem tam sa najem, od nejakých dobrodincov, niekedy zas niečo nájdem aj sám, v lete mi je dobre, noci sú teple a ja sa môžem dívať na hviezdy. V zime je to horšie, niekedy sa trasiem zimou a hviezdy obzerať tiež nemôžem. Ale, vieš, popri tomto všetkom, myslím ,že som šťastný, naučil som sa vychutnať si život zo všetkých stránok a nech je akokoľvek, viem, že žijem".
„Ďakujem", odpovedal a v tichosti sa pobral domov.
„Cely, život čakám, že raz budem šťastný a predsa to neprichádza", uvažoval „asi musím mať viac trpezlivosti". Sadol si do svojho hupacieho kresla, po 50 raz dočítal svoju obľúbené knižku, zaspal a zomrel.
