Dlho, až príliš dlho na to aby to stihla prebrať aj najvzdialenejšia rodina som rozmýšľala o medicíne. A tak sa stalo to, že babky kričia „Hurá, aspoň jeden doktor v rodine!" sestra mi radi, že to budem mať zbytočné ťažké, mamka stoji za tým, nech sa držím svojich snov, ocino striktne vyhlásil, že medicínu by mali zakázať študovať ženám (a pri každej možnej príležitosti to opakuje). A tak sa stalo, že na preventívnu prehliadku nechodím na to aby ma zaočkovali ale nato aby som videla, že „teta Alenka, sa nemá až tak dobre keď musí vstávať o 6 ráno aby bola načas v ordinácii a bola tam pre ľudí". Pozdravím tetu Alenku a prvé čo sa dozviem je aby som nešla študovať medicínu, že ona by to už nespravila. A takto sa to ťahalo niekoľko rokov, až kým neprišiel moment kedy by som sa mala rozhodnúť a ja zrazu neviem čí áno alebo nie?! Či je to môj sen alebo sen niekoho iného?! Či to nerobím iba z mojej vrodenej tvrdohlavosti a trucovitosti urobiť inak ako mi vravia ostatni?! Uvažujem, dlhé dni sa snažím prísť na to , čo asi.
Keď už som ako tak rozhodnutá že medicína nie, neviem sa jej zrazu vzdať. Áno, je pravda, keď mi vravia, že vzhľadom k tomu, že ja ju chcem iba preto aby som išla do Afriky a pomáhala som, je to primalý dôvod. Ale pre mňa obrovsky! Však toto som chcela, ísť niekam a byť užitočná! Nechcem sedieť v kancelárii a kávičkovať, chcem robiť niečo nezvyčajné a zároveň niečo čo ma zmysel. Alebo túžim len po dobrodružstve?
Frustrovaná pocitom nerozhodnosti, bez akejkoľvek vízie na moje ďalšie roky neviem čo mam robiť a s radami sa obraciam na všetky strany i keď viem že rozhodnutie budem musieť prijať sama. Hľadaním odpovedi okolo seba ešte viac zabúdam na to čo vlastne chcem, nedokážem to v sebe najisť, je to zahrabane za kopou ďalších možností. Rozhodnutie ostáva nerozhodnuté a ťažoba pribúda keď v tom raz pri prechádzke so psom som si uvedomila „že Matka Tereza neštudovala medicínu" a teraz tým nechcem povedať že sa chcem stať Matkou Terezou, to nie, ale táto jednoduchá veta mi pomohla uvedomiť si, že to čo študujeme nás nerobí lepšími ani horšími, neodsudzuje nás to robiť či nerobiť niečo, nevraví to o nás aký sme dobrí ľudia, ale to, čo chceme a aký sme z nás robí kým sme. A teraz viem, že kedykoľvek budem chcieť so štipkou nadeje pôjdem za svojimi túžbami, plniť si svoje sny a aj keď mi ich veľakrát bude realita búrať nezabráni mi snívať si svoj sen aj naďalej...a je úplne jedno čo budem študovať, lebo teraz už viem čo chcem, presne to čo som chcela vždy, lebo to proste vo mne je.
