Nikdy som neprišla tomuto životnému štýlu na chuť, no nebolo to prvýkrát čo som sa opila. Slovo „opila" by som skôr upravila na „trochu pila" ale na tom vlastne nezáleží. Pila som.
Sedeli sme v parku a bolo nám dobre, smiali sme sa, rozprávali, fotili sa... nazvime to „opilecká predohra". Predohra, ktorá hovorí, že sa deje niečo prijemné a sľubuje sladkú budúcnosť. Však samozrejme, za predohrou , musí ísť to najlepšie.
A niekto to možno naozaj zažije. Neviem. Ja poznám iba svoj príbeh.
Za chvíľu sme sa z parku presunuli na miesto, kde som sa musela zamyslieť z kadiaľ sa vzalo toľko ľudí aj na vzdory malého mesta, v ktorom žijem. Niektorých som poznala, niektorých nie, ale bolo mi to jedno. Dnes som tu s tými a pre tých, ktorých mám rada. S touto myšlienkou a idylou zábavy som vošla dovnútra.
Za chvíľu som však precitla. „Čo tu robím?", vnútorný boj začal. Poobzerala som sa okolo seba. Hrala hudba, ktorú nemám rada. Všetci sa akosi snažili zladiť čudesné pohyby do jej zvuku. Nemuseli sa snažiť. Svetelné efekty aj tak prerušili akýkoľvek plynulý pohyb a ja som si na čas pripadala vo svete robotov. Obzerám sa ďalej, ďalšia vec, ktorú som si uvedomila. Nebola som jediná kto sa obzerá. Všetci sa obzerajú a následne si niečo kričia do ucha. Cítila som sa ako vo výklade a tak som si začala všímať tváre ľudí. Väčšinou sa usmievali, ale ich oči boli prázdne, také neprítomné, nešťastné.. A čím viac som sa obzerala, tým to bolo horšie. Musela som z tadiaľ vyjsť. „Však ja som zabudla na seba! Haló, JA! Chcem to byť opäť ja. Nechcem tancovať na hudbu, ktorú neznášam, byť tam, kde sa sústreďujú ľudia, ktorými pohŕdam, nechcem byť PRIEMERNÁ". Áno, to je to správne slovo, cítila som sa priemerne.
V tej chvíli som vedela, kde je moje miesto. Zavolala som priateľovi. Pozná ma, viem to a vie to aj on. Slová neboli potrebné, chcela som ísť niekam ďaleko. Plakala som, no s každou tou slzou som sa cítila byť silnejšia. Zraniteľná, to áno, ale na to sú priatelia, že sa pred nimi nemusíme báť ukázať akí malí sa cítime. Slzy mi stekali po tvári a ja som si neutrela ani jednu, chcela som ich cítiť.
Ja, som to už pochopila ale bolo mi ich ľúto. Tých neprítomných pohľadov, ktoré ostali vo vnútri. Každý z nich má svoje sny, avšak nie som si istá, či ich už náhodou nezabudli. Piatok čo piatok sú tam a utápajú sa v predstavách. V predstavách, čo môže byť ale nie je. Rozmýšľajú prečo to tak nie je a vinu dávajú iba tomu. Myslia si, že keby sa to vyriešilo, boli by šťastní. No boli by? Stali sa otrokmi aj otrokármi samých seba a nevidia, že už nie sú slobodní, že chyba je niekde inde, že im niečo chýba, žesú prázdni...
Treba si uvedomiť, že duša veľmi trpí, keď ju nútime žiť povrchne. Duša má rada hlboké a krásne veci. A pritom stačí tak málo. Vyjsť na strechu a dotknúť sa hviezd. Precitnúť.
A aj keď ja som ten večer na strechu vyjsť nevládala, hviezd som sa predsa len dotkla. Našla som ich v sebe. Pochopila som sa.
Ďalšia lekcia prekonaná.
