Človek sa stáva tak trochu zvieraťom, doslova. Spánok, jedlo, teplo. Čas, kedy nie je od sveta odizolovaný kusmi betónu. Svetlo nemá stlačením tlačítka a za vodou sa tiež občas cnie. Ale to všetko dáva neskutočnú slobodu! Nemusí sa trápiť, kde má mobil, že mešká. Všetky tie denne nutnosti zmiznú. Je tam iba on, veci, čo má na chrbte, a ďalšie slobodne duše okolo neho. A o nich ide. Zdieľate, vlastne vytvárate si s nimi cestu. Kráčate spolu, hodiny mlčíte, dlhé chvíle sa rozprávate, smejete sa. Musíte sa prijať navzájom, naozajstných, bez masiek.
Nie každý to vie, oslobodiť sa z bežnej rutiny života. Vyspať sa, kamkoľvek si ľahne, čeliť noci, strachu, zvieratám, dažďu, nepohodliu. A rána... To sú tie najkrajšie rána. Keď človek ešte leží v spacáku, je zničený a zároveň cíti svoju silu. Začína mu byť teplo. Počuje život okolo seba, lebo príroda nespí, a on vie, že musí ísť ďalej. Často krát sa mu nechce. Vždy je to taký vnútorný boj, šliapať...
Nakoniec vstane, ide si nabrať vodu do najbližšieho prameňa, spraví čaj, zbalí sa a vyrazí. A po ceste? Kráča a premáha sa! Potí sa a nevládze! (Ach ako to len neznášam!). Má otlaky a ľahkosť v srdci. Dokonalú ľahkosť. Pocit, že vie kam ísť, čo robiť. Že bojuje sám za seba. Všetko je to jeho voľba. Jeho kroky. Vpred.
A niekedy si len tak ľahne a hľadí na oblohu, pozoruje ako sa hýbu mraky. V tu chvíľu by vedel milovať celý svet. Nielen vedel, aj ho miluje! Je unavený, nechce a chce sa mu zároveň. Pozrie na dobrého priateľa po boku, o ktorom vie, že medzitým stihol aj ochorieť. Usmeje sa na neho, idú ďalej. A keď vidia, že za chvíľu bude tma, začnú uvažovať kam sa zložiť, hľadajú čo najlepšie miesto. Utáboria sa, spolu sa rozprávajú o celom dni, smejú sa a plánujú tie ďalšie. Istota, je to, čo cíti, keď ide spať. Lebo všetko ma. A čo nemá, nepotrebuje. No hlavne, hlavne ma pri sebe ľudí, ktorých pozná.
A ďalšie dni? Žije, sa takými „okamžitými reakciami". Uvidí jablko? Odtrhne si ho. Uvidí vodu? Napije sa. Uvidí vodopád? Umyje sa. Uvidí lúku? Ľahne si. Treba mu ísť na záchod? Začne sa obzerať okolo seba, kde je najvhodnejšie miesto...
Vravím, zvieratá. Ale aké šťastné zvieratá!
