Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
Povedala: “Ľúb ma.”
Hanebná,
keď ešte netušila,
že po inom netúžim.
Keď zakryla moje strachy,
prekričala hlasy,
bubnovala na povrch.
Zobrala mi esá z rúk.
Povedala: „Ver mi.“
Ako stromy,
ktoré veria v dážď.
Sladko oblízala rany
a vzala ma do náruče.
Ako matka dieťa.
Plačúce.
V záhrade za domom.
Povedala: „Nestaraj sa.“
Zaspievala do čardáša
a vyhlásila pánsku volenku.
Prešibaná.
S predom premysleným plánom,
dosadila nás za hlavné postavy.
Pomasírovala boľavé nohy
a zbavila únavy.
Povedala: „Len tým ži.“
a nechala ma vyspať do sýtosti.
A ráno,
vo všetkej farebnosti,
divokosti,
trucovitosti,
svätosti,
ráno sa na mňa usmiala.
