Ľudia odnepamäti cítili akúsi potrebu platiť „dlh" za šťastie, zdravie či čokoľvek iné, čo sa v ich živote objavilo. A tak sa na oltáre kládli obetné baránky. Najlepší sparťanskí bojovníci v starovekom Grécku sa na počesť bohyne Diany jeden deň v roku nechali bičovať od ráno do večera. A ľudia ich pritom povzbudzovali! Kričali a podporovali ich aby bolesť prijali čo najdôstojnejšie. V Egypte, v Perzii, v Ríme, všade panoval mýtus, že ak sa jeden človek obetuje, spasí tým svoju krajinu. Veď napokon, to urobil aj Ježiš Kristus, obetoval sa, aby spasil svet. A koľko ďalších mučeníkov bolo vyhlásených za svätých?!
Nikto netúži po utrpení, no i tak takmer všetci vyhľadávajú bolesť, obeť, zrieknutie. Až potom sa cítia byť spravodlivými, čistými, hodnými úcty. Keď sa obzrú za seba a vidia tŕnistú cestu, ktorú prekonali. Prináša im to pocit zadosťučinenia. Nie preto, že dosiahli svojho cieľa, ale preto, že prekonali ťažkú cestu. Že sa nevzdali, že vydržali. To bolesť, ktorú prežili im prináša šťastie.
Vojak nejde do vojny preto, aby zabíjal nepriateľov, ale preto, aby položil svoj život za vlasť. Muž nechodí do roboty, ktorá ho beztak nebaví preto, že sa chce realizovať ale preto, aby ukázal rodine, akú obetu, aké mozole a pot znesie pre ich šťastie. Rodičia sa vzdávajú svojich životov, aby potešili svoje deti a deti sa vzdávajú svojich snov aby urobili po vôli rodičom. A láska, ktorá by mala prinášať radosť, odôvodňuje bolesť.
No nebudem generalizovať, možno to tak vôbec nie je.
Viem, ako žijem ja. S hrôzou som si uvedomila, že si vždy vyberám tu ťažšiu cestu. Možno to tak mám už z detstva, z tvrdých tréningov, keď nás ruskí tréneri nútili isť vždy na kraj svojich možnosti. Plač bol každodennou súčasťou gymnastickej telocvični. Nekonečne množstvo pádov a modrín predchádzalo úspechu. Na bolesť sa časom zvykne, stáva sa súčasťou niečoho čo nám prináša radosť. Na neprítomnosť bolesti sa zvyká ťažšie. Zrazu sa všetko zdá také nezmyselné, až príliš ľahké, nepotrebné a prázdne.
Rada o sebe hovorím, že som bojovník. No už nie sú tie časy, keď ľudstvo potrebovalo bojovníkov. Už niet proti čomu bojovať. Žiť by som mohla relatívne ľahko a radostne, obávam sa však, že by ma to neuspokojovalo. A tak si sama vytváram svoje veterne mlyny, proti ktorým bojujem. Aby som sa mohla pozrieť za seba a sebe aj ostatným povedať, že som bojovník.
A fakt, že som si to konečne priznala, fakt, že nie som skutočným bojovníkom, ale sa ním sama robím vo mne vyvoláva neskutočnú ľútosť, strach a zraniteľnosť.
A to, že už piaty deň neviem poriadne chodiť nakoľko som si zničila kolena je toho dôkazom, koľká absurdita a úbohosť v jednom.
Nie, nechcem pochopiť bolesť, chcem pochopiť, že hľadanie radosti je dôležitejšie ako potreba bolesti, no zatiaľ, to nedokážem.
