Ľudia majú veľa dôvodov prečo sú vo vzťahu:
za A) lebo toho druhého majú úprimne radi (a chcú s nim stráviť život)
za B) lebo im to vyhovuje a ničím ich to neobmedzuje
za C) lebo nechcú byť sami
za D) lebo sa boja budúcnosti
za E) lebo je to zábava
za F) lebo by boli čudní, keby boli sami a nechce sa im počúvať hlúpe reči => kvôli ostatným
za G) lebo majú dobrý sex
za H) lebo majú pekné spomienky na pekné chvíle (nevadí, že sú už preč)
za I) lebo majú rodinu => z pocitu zodpovednosti
za J) ...
Abeceda by určíte nestačila aby som obsiahla všetky dôvody.
Pravda je však taká, že ľudia sú spolu. Hľadajú si toho druhého, nájdu ho, sú šťastní, nenájdu ho , hľadajú ďalej, nenájdu ho , sú nešťastní, kadečo si vyčítajú... alebo ho nájdu, rozhodnú sa hľadať ďalej, nič lepšie nenájdu a zas si kadečo vyčítajú...až sa človek z toho môže zblázniť! Je veľa lások a keďže teplomer na lásku a ani iný láskumeriaci stroj zatiaľ nikto nevynašiel, my sami si musíme povedať, „toto je to"- „toto nie je to" a rozhodnúť sa, čo vlastne chceme. Tu nastáva ťažký moment. Totižto, čo ak stretnem niekoho lepšieho? Čo ak pocítim niečo silnejšie?
A práve tu je tá finta, o láske by sa nemalo pochybovať. Možno som staromódna, možno som naivná, no som toho názoru, že pred tým, než sa človek rozhodne, nemusí sa báť strácať čas na rozhodovanie, no keď sa už raz pre niečo rozhodne, mal by si za tým stáť. A pred tým, než do akéhokoľvek vzťahu ide, mal by vedieť čo od neho chce. Samozrejme, že vždy do toho môžu vstúpiť, rôzne „predtým nepoznane veci", ale to nikto neovplyvníme a preto je asi aj zbytočné vopred to rozoberať.
Nedávno som zachytila konverzáciu dvoch mladých: „Prepáč, že som si vtedy nepamätal tvoje meno, ale chápeš, mal som tam ženskú , ktorá mi išla natrčiť p**u." A tej „p**unastrčujúcej" mi prišlo ľúto. Chcela to tak ona? Bol to jej výber? Potom už len ostáva otázka: Are WE on sale?
Winter sale, summer sale, Christmas sale, sale, sale, sale... sú všade okolo nás a veľakrát za dobrým výpredajom ani nevidíme nič iné, ako dobrú cenu. Takže nakoniec nám už ani nezáleží na veci, ktorú sme kúpili, ale iba na tom, že sme to kúpili za výhodnú cenu. Pritom tá vec nebola vymyslená preto aby bola na ňu 30, 50 70% zľava. Bola vymyslená dokonale, tak aby si ju ľudia kúpili preto, aká je. Až časom obchodníci pochopili , že tak si ju nikto nekúpi a znížili cenu.
No, nepredávame však aj sami seba?!
Práve preto, aby si nás nejaký „kupujúci" všimol, postupne znižujeme svoju cenu? Preto, že nedostávame ocenenia, ktoré by sme chceli jednoducho znížime cenu? Sme predražení alebo máme málo trpezlivosti?
Volá sa to aj „byť namyslený" ale podľa mňa, je úplné normálne mať vysoké nároky. Nielen na druhých, to nie, v prvom rade treba začať od seba, no ak ich máme na seba, môžeme aj na druhých.
A potom sa nám nemôže stáť, že nás niekto nazve „slečna p**unastrčujúca" tak ako my nenazveme toho nášho, že je „jeden zo sto". Ani len „jeden z desiatich".
Bude to naša vysnívaná „vec" without sales.
