A tak mi to nejde.
Neviem byť voda, pretože neviem plynúť. Len, čo sa na ňu premením začnem tú rieku tlačiť. Tlačiť rieku! Ja hlúpa, zabúdam, že tečie sama. Vyberá si svoje údolia, kým ja sa potím pri kopaní kanála. Pre ňu, samozrejme. Pretože chcem aby videla tie najkrajšie výhľady, nie len tie obyčajné...
Neviem byť ruka, pretože ruka je na mňa príliš maličká. Neviem stáť do pol kolien vo vode a rozmýšľať, či predsa len nie je príliš studená. Však takýmto spôsobom bude pre mňa vždy studená, hovorím si a skáčem do nej. Ochutnávam ju, plávam z jednej strany na druhú a chytám ryby za chvosty... a potom podchladená vybehnem na breh. Alebo vykríknem nadšením. To nikdy neviem. Možno som v nej predsa len mala stáť po kolená trochu dlhšie.
Cítim sa akoby som mala dlhý víkend. Cítim sa trápne a zbytočne. Tápam, hľadám, ale neviem, čo vlastne hľadám. Chcem dávať svetu dary, ale neviem aké. Mám sny, ale sú také všeobecné... A že vraj je to všetko okej. Že vraj sa to stáva. Že vraj nemám tlačiť rieku, ani skákať do vody. No neviem stáť, pretože na to nie som dostatočne kľudná a neviem bežať, pretože som paralyzovaná.
A svet plynie a život ide. Kým ja stojím ešte kdesi vo včerajšku a malými rozhodnutiami prekonávam dlhé dištancie. Už, už idem.
