"Ahoj, nevyrušujem Ťa? Prepáč, že Ti volám tak neskoro, viem, že sa takmer vôbec nepoznáme ale veľmi mi pomôžeš ak budeš teraz chvíľu počúvať. "
áno? to chcem? začať iba tak mleť cudziemu chlapovi do telefónu o svojich problémoch? Plakať a rozprávať i keď viem, že mi k tomu nemá čo povedať? Ukázať sa ako slabá, emocionálne (momentálne) zrútená? Presne! a ešte k tomu aby s radosťou vnímal každé moje slovo! Tak ešte naposledy...
"Jee, čaf Kaťa!"
"Prepáč, nevyrušujem Ťa?"
"Nie, kľudne rozprávaj."
"Dobre, veríš v znamenia? Že život niečo riadi a sem-tam nás trochu postrčí aby sme išli tak ako máme? Sedím na lavičke, už asi hodinu, no, keď som sa išla pozrieť na mobil, koľko je hodín, bol si náhodou nalistovaný v mojom zozname a v tej chvíli mi to pripadalo ako celkom dobrý nápad zavolať ti i keď teraz už ani nie..." na mobil sa vôbec nepozrela ale zdal sa jej to lepší začiatok ako s usmrkaným hlasom do telefónu zakňučať "prosím, počúvaj ma" .
" Väčšinu problémov, ktoré človek musí v živote riešiť si nevytvára sám. Robia to tí ľudia naokolo, presne tí, ktorých má tak rad. Ale ja nechcem! chcem aby som si za to mohla sama! Vtedy si aspoň môžem povedať, dobre, moja vina a teraz sa poďme tomu postaviť, nabudúce už budem vedieť, že... Nechcem hádzať vinu na iných, jednoducho, zas treba niečo riešiť. Áno, idem na rok preč a ostávajú mi už len dva týždne, no prečo si ich nemôžem žiť po svojom? Prečo sa zrazu odvšadiaľ vynárajú ľudia a vyčítajú mi, že pravé oni chcú byť so mnou, že pravé oni robia všetko preto aby boli so mnou, že pravé s nimi nie som. Vari som cely čas sama?
Aby boli kompletné "rodinne rozlúčenia" pozerám s babičkou film, občas si niečo povieme, prečo nie, keď má z toho dobrý pocit. No v tom, vojde mamina, "Veronika strašne plače, dozvedela sa že budeš budúci víkend na festivale." Prejdem do izby, zmeškaný hovor, cudzie číslo práve volá.."Veronika strašne plače, vieš ja chápem, že chceš byť aj s kamarátmi ale ona je tvoja staršia sestra a vníma to inak. Ona ťa má veľmi rada..." človek aby si už pripadal úplne bezcitný, podľa mňa by mohol mať na sebe aj tabuľku s nápisom: som bezcitný, nepribližujte sa aby som Vám náhodou neublížil a všetci by sme boli spokojní. Mám dva týždne pred sebou a mám ich využiť na naháňanie spoločného času, ktorý sme spolu cez rok neboli? Hlúposť! Síce verím, že keď si na konci dňa povieme, že, dnešok patril nám, je to pekný zadosťučinený pocit. Ale treba tiež chápať, že keď si na mňa niekto spomenie, nepredstaví si iba tento jediný deň, predstaví si mňa, to, aká som a to, čo sme spolu zažili.
A keď už vyriešime otázku času, prichádza na rad otázka lepšie povedané vyhrážka, kto má koho a ako veľmi rád. Myslím, že na tomto by sa malo v budúcnosti určíte popracovať, namiesto mučení a podobných procedúr na zistenie pravdy mal byť už dávno vymyslený stroj na zistenie: aká veľká tá láska je, určíte by bolo o pár hádok menej. "Vieš, mám Ťa na prvom mieste a robím všetko preto, robím všetko pre Teba, ale mam pocit, že Ty nie." a ma pravdu, ja svoje "mám ťa rada" ukazujem inak a taká som a ak ešte nie som úplne hluchá, takú ma má rada. "prečo musia ľudia súťažiť, nemôžu jednoducho ľúbiť? bez zbytočného ja ťa mám radšej?
Mám ich všetkých rada aj s nimi chcem byť, o nič viac ani menej ako som s nimi bola cez rok. A dúfam, že my máme svoje "mám Ťa rada" už za sebou a vieme prečo sa máme radi a navzájom väzíme. Alebo to musíme zas v sebe objaviť?"
Čo som to vlastne chcela? Ahá, zavolať! Ale už netreba, už mi je dobre a už by som nebola tá emocionálne (momentálne) zrútená. Zavolám mu, že som mu za to veľmi vďačná? Nie, netreba, žiadne znamenie dnes nebolo a on predsa vie, že "Ďakujem " patri jemu.
...ale ten telefonát ju naozaj mrzel, predsa, mohla mu zavolať.
