Svoj život prežila ako život služby. Hoci ako mladá túžila po živote v kláštore, ostala doma. Nevydala sa, ostala slobodná. Najskôr sa musela postarať o svojich starých a chorých rodičov, potom sa starala o svojich blížnych. Komu mohla, tomu pomohla. Starala sa o chod kostola, o jeho čistotu, liturgické rúcha, ktoré opravovala, šila nové, prala a žehlila. Tiež sa naučila aranžovať kvety a robievala výzdobu do kostolov. Dvere na jej malom a útulnom domčeku boli vždy otvorené, ovplývala obrovskou pohostinnosťou. Napriek svojim ťažkostiam a životným údelom, ktoré ju stretávali, skoro vždy sršala optimizmom. Ťažko zhrnúť jej bohatý život do pár riadkov. Pamätám si, ako sme jej pred 6 rokmi s kamarátmi natierali plot a dažďové zvody – po našom „ríny“. Jedna ostala nedotretá, došla mi farba. Sľúbil som jej, že niekedy to prídem dokončiť. Svoj sľub som doteraz nedodržal. Posledné dni strávila na nemocničnom lôžku. Trpela. Ale všetko dokázala obetovať za iných. Zomrela. Potichu, v nemocnici. Odišla tam, kde už niet trápenia, žiaľu a smútku. V jednej televíznej relácii môj kamarát rozprával o tom, aké by to bolo možno zaujímavé, „dať si vo večnosti kávu s Wojtylom“. Nuž, tak Mariška nám už pripravuje kávu, Wojtyla nás čaká, ale či sa k nemu dostaneme, to je otázne. Mariška zomrela. Deti nemala, ale mala mnoho synov...Pre mnohých bola matkou, najmä pre kňazov, ktorí pôsobili vo farnosti. Rozlúčiť sa s ňou prišlo 9 kňazov, ktorí kedysi pôsobili v našej dedine. To boli jej synovia, ktorých mala rada ako vlastných. Ďakujem Bohu, že som mal možnosť ju poznať. Napriek chybám a nedostatkom, ktoré mala, ako každý človek, bola to jedna výnimočná žena. Naša Mariška. Bola ako svieca, ktorá dáva svojmu okoliu svetlo, teplo a prežaruje tmu. Človek by niekedy rád vrátil čas späť. Nedá sa, i keby som akokoľvek chcel. Rád by som urobil to, čo som nestihol. Navštíviť ju, porozprávať sa, potešiť ju. Každý má svoj čas vymeraný, aj Mariške nastal čas odísť...domov. Tak, Mariška, pekné posedenie pri káve s Wojtylom. A tiež s ostatnými...:-)
