Nedávno som to zistil. Nič prevratné, nič nové, ale pocítil som to na vlastnej koži. A vlastné zážitky, či chyby sú najsilnejšie. Tí starší si určite pamätajú „akcie Z“ v obciach a mestách, či brigády socialistickej práce. Niečo podobné sa snažíme realizovať aj u nás. Chceme motivovať ľudí, aby na báze dobrovoľnosti prišli pomôcť skrášliť svoju obec. Takže akcie – brigády na miestnom cintoríne, ihrisku, či jarnom a jesennom upratovaní obce sa stali samozrejmosťou. Nedávno sme mali brigádu na miestnom cintoríne. Prišlo okolo 50 ľudí. Krásny počet, ktorý prekvapil aj tých najväčších optimistov, keďže tá „obvyklá“ partia dobrovoľníkov na čele s prednostom Obecného úradu bola vtedy na turnaji v hokejbale starých pánov. Prísť pracovať bezplatne, iba za guláš a pivo, v dnešnej dobe, to je naozaj pekné...Už ráno pri telefonáte starostu som vedel, že niečo nie je v poriadku. Mal migrénu a práve mu tiekla infúzia do žily. Tak som sa vybral na cintorín, niečo nafotiť, zdokumentovať, prípadne priložiť ruku k dielu. Cestu z úradu na cintorín som potom absolvoval na bicykli asi desaťkrát, vždy bolo niečo potrebné priniesť, odomknúť úrad, či inak zabezpečiť. Problémy, ktoré nastali, sme riešili operatívne. Nastal však najväčší problém – starosta. Jeho migréna bola tak silná, že musel odísť domov a oddýchnuť si. Nuž a ja som sa stal na pár chvíľ prvým mužom v obci. Starosta chorý doma, prednosta na turnaji v Gbeloch a ja na cintoríne... iba s chabými informáciami, kľúčmi od úradu a mojím bicyklom. Nevedel som, kde bude obed, čo s občerstvením, peniazmi, prípadne chýbajúcim materiálom. Postupne som pozisťoval, čo bolo treba a začal som pracovať. Požičal som si starostove auto a začal lietať po obci. Tam zabezpečiť guláš, tam ísť po pivo, nezabudnúť na nič a na nikoho. Asi 3 hodiny som mal ten pocit moci, si tu a máš možnosť niečo ovplyvniť, niečo zmeniť. Snažil som sa čo najlepšie a najzodpovednejšie splniť všetko to, čo bolo potrebné a nevyhnutné. Môžem povedať, že sa mi to podarilo, aj za pomoci ostatných. Po týchto pár hodinách prišiel aj oddýchnutý starosta a veci sa opäť vrátili do pôvodných koľají. Bolo úžasné sledovať tých ľudí, ktorí ma v tejto situácii jednoducho brali. Bez ohľadu na vek, postavenie, či iné súvislosti, brali ma v tomto momente ako rovnocenného partnera. Si tu namiesto starostu a prednostu, tak vybav, zabezpeč, zožeň, pomôžeme Ti, nejako túto situáciu zvládneme. Viem už, ako chutí moc v tejto sfére. Je to pocit, keď človek môže niečo riadiť, niečo ovplyvňovať, dávať veci do pohybu. Mať spoločenské uznanie, status, byť jednoducho niekým. Na druhej strane byť v neustále v strese, stále hľadať priestor na získanie peňazí, počúvať ľudí, ktorým sa stále niečo nepáči, aj keby bol človek pomaly superman. Viem, čo to znamená, hovorím, nie, ďakujem. V terajšej situácii, keď všade chýbajú finančné prostriedky a každý jeden starosta, či primátor sa ich snaží všemožne získať či už z eurofondov, či grantov, im to veru nezávidím. Tí vyššie postavení majú určité konexie, kontakty, dokážu „lobbovať“ na získanie prostriedkov u tých správnych ľudí. Majú aj určité spoločenské postavenie, z ktorého dokážu vyťažiť maximum, pretláčajú sa do médií, len pre vlastný prospech a popularitu. Moju úctu majú tí, ktorí sú zanietení pre svoju prácu. Kde už toto zanietenie pomaly hraničí s workoholizmom, kde sa práca stáva poslaním a urobiť niečo pre komunitu ľudí je viac, ako osobný prospech. Takých ľudí je málo. Bodaj by ich bolo viac...
