Ozval sa Dominikov hlas. Rozprával pomaly, pýtal sa, kedy prídem na návštevu aj s bratrancom, ktorého pripravoval na prijímacie skúšky na výšku a neskôr pôsobil ako konzultant jeho umeleckých diel. Dohodli sme si termín, ktorý sme neskôr odložili až na piatok, kedy nastal deň D...Keď sme dorazili na miesto stretnutia, naši vzácni hostitelia nás už čakali – teda Dominik aj s manželkou Monikou. Prvé stretnutie od 14. apríla, kedy sa mu stal úraz. Priateľské a úprimné stisnutie rúk, krátke objatie...Sadli sme si k stolu a začali rozhovor. V prijemnej atmosfére sa o nás starala hostiteľka Monika a Dominik, ten rozprával...Rozprával ťažšie, občas mal problémy s artikuláciou a najmä s tým, že chcel niečo povedať a nevedel si spomenúť, ako sa tá vec, či človek volá, vedel, čo chce a nedokázal to povedať, tak sme mu pomáhali, či už my alebo Monika. Začal rozprávať svoj príbeh. 14. apríl, deň , kedy omdlel a veľa si z toho dňa nepamätá. Nasledovalo 11 v kóme. V tieto dni sa rozhodovalo, čo bude ďalej, jeho zdravotný stav bol zlý...medzi životom a smrťou. Potom prebratie uvedomenie, zisťovanie, čo sa vlastne stalo...Nastalo ťažké obdobie. Obdobie obnovovania procesov, znova sa učiť od začiatku písať, čítať, poznávať farby, rozlišovať veci. Keď som videl zošit s písmenkami, pokreslenými vecami, ako vyzerá stôl, či vymaľované kolieska s farbami – úplne klasický prvácky zošit. Ale u dospelého človeka – silná káva...Pohľad jeho ženy – Moniky, lekárky, z jej rozprávania sme sa dozvedali, ako prežívala túto situáciu ona. Musela byť veľmi silná, pretože ako lekárka vedela a poznala súčasný stav svojho manžela a vedela o možných dôsledkoch, čo sa môže stať...stres, zažitý počas týchto dní, mnohé odslúžené omše (aj v Ríme, či tu na Slovensku), mnohé prosby a modlitby za uzdravenie...Teraz je situácia už oveľa lepšia. Domino s pomocou Moniky, ako aj celej rodiny sa učí. Chodí, síce pomalšie, ale chodí, pozná ľudí, pomaly číta, učí sa počítať, s farbami je to horšie, ale vzhľadom na to, čo prežil, je to už dobré. Navštevuje tiež logopedickú ambulanciu, poctivo chodí na prehliadky, absolvoval už 4 operácie a najbližšie ho čaká ďalšia, snáď už posledná, všetci veríme, že dobre dopadne. Potom iba pomalá rehabilitácia...a čas ukáže.Na Dominikovi ma fascinuje jeho pevná vôľa, aj vďaka nej sa prebudil z kómy a teraz je tam, kde je. Mladý človek, ktorý aj napriek nepriazni osudu v ťažkej životnej situácii je plný elánu a nadšenia do ďalších dní. Má v pláne tak za 2 – 3 roky opäť niečo tvoriť, ťahá ho to do jeho kováčskej dielne, k nákove a mechom, k jeho milovaným kameňom a sochám..., ale aj odovzdávať svoje skúsenosti iným. Postupne dostavať domček s ateliérom, no najmä obnoviť si všetko to, čo vedel a čo robil pred úrazom...Nepoddal sa, našiel v sebe silu ísť ďalej. Svoju situáciu zobral ako životný údel, ako holý fakt a skutočnosť. Za všetko hovorí jeho citát: „Som rád, že žijem“. Jeho úraz – bolo to snáď znamenie „zhora“, aby spomalil svoje životné tempo, zvláštne a veľmi bolestné znamenie. Všetko zlé je vždy na niečo dobré alebo všetko, čo nás v živote stretne má svoj zmysel a význam...Debatovali sme skoro 3 hodiny, prebrali sme všetko možné i nemožné, a po ďalšej operácii sme si dohodli ďalšiu návštevu. Nech sa deje, čo sa má – to sú slová Zuzky Smatanovej, aktuálne pre túto situáciu...Dominikovi týmto všetci želáme veľa síl...a odvahy...
