Bol raz jeden mladý muž. Mladý a slobodný. Keď prišiel ten správny čas, našiel si dievča, ktoré si vzal za manželku. Vytvorili mladý pár, ktorému sa časom narodili aj deti.
Ale stalo sa nešťastie, táto mladá žena zomrela, deti ju poznali krátko. Pochovali ju v tej dedine, kde bývala a muž jej dal postaviť pomník.
Otec si neskôr našiel priateľku, s ktorou sa znova oženil a tak deti dostali macochu.
Macocha bola však pre deti mamou, nie macochou. Starala sa o ne ako o vlastné. Postarala sa o ich výchovu a vzdelanie.
Jedna z dcér vyštudovala právo a stala sa z nej právnička.
Čas plynul veľmi rýchlo. Otec zostarol a neskôr aj zomrel. Pochovali ho vedľa jeho prvej manželky.
Po čase zomrela aj jeho druhá manželka. Neviem kto rozhodol, že ju pochovajú vedľa otca. S týmto rozhodnutím však vehementne nesúhlasila dcéra - právnička. Nechcela dovoliť, aby „macochu" pochovali do rodinného hrobu.
Ale stalo sa, a túto starú ženu pochovali.
Dcéra právnička sa však nevzdávala. Nesúhlasila s rozhodnutím pochovať ju vedľa otca. Napadla na súde toto rozhodnutie a žiadala exhumáciu macochy.
Súd jej dal za pravdu. Túto ženu - macochu exhumovali a chceli ju pochovať v tejto dedine. Právnička s tým vôbec nesúhlasila, vyhlásila, že „nedovolí, aby macocha ležala vedľa jej otecka, vedľa jej mamy a dokonca ani v tej dedine".
Pre pokoj v obci sa rozhodlo (neviem však kto), že túto ženu pochovajú vo vedľajšej obci. Netuším, či mala ešte príbuzných, ale pochovali ju úplne mimo obce, kde dlhé roky žila so svojím zákonitým manželom.
Neviem, aké vzťahy mali deti tohto pána so svojou macochou. Do takýchto podrobností mi nikto nevedel porozprávať tento príbeh.
Zarazil ma však prístup dcéry - právničky. Exhumovať mŕtve telo? Pre takého dôvody a príčiny??? To mi pripadá hrozné...
Žiaľ, aj toto je skutočný príbeh. Svedectvo o tom, akí sme, kam až ďaleko siaha naša pýcha. Mŕtvemu otcovi už nepomôžeme (určite by si želal, aby jeho zákonitá manželka bola pochovaná vedľa neho), a macoche, nech už boli vzťahy medzi ňou a dcérou právničkou akékoľvek, tej to už neublíži. Pýtam sa len prečo? Prečo takto konala? No stále neprichádzam na správnu odpoveď.
„Smrť každého človeka je mi menej, lebo som časť ľudstva. A preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu. Zvonia tebe.." (Ernest Hemingway).
