V škole vám na hlávky nasadzovali plynové masky a máte milé spomienky na nácvik hodu granátom (môj kolumbijský manžel mi dodnes neverí). Ak máte do štyridsiatky ďaleko, ako predprípravu na koniec sveta máte koronu. Viete presne, aké zásoby vám doma treba, viete sa mesiace sami doma zabarikádovať a sami sa zabaviť.
Ako sa však emocionálne vyzbrojiť v pred-konco-svetovom čase?
Minulý týždeň som urobila osudovú chybu: zapla som správy. Po predýchaní panického záchvatu som sa rozhodla realitu konca sveta akceptovať a pozrieť sa na svoje možnosti. Čo sa môžem o dennom prekonávaní existenčného strachu naučiť od krajiny, v ktorej žijem? Krajiny, ktorá si len v nedávnej minulosti prešla peklom a ktorej obyvatelia sú napriek tomu tak nepochopiteľne šťastní?
Vďačnosť
Kolumbijčania nehovoria “maňaaaana”, tak ako si to o latino-krajinách myslíme. Kolumbijčania rátajú s tým, že žiadne “zajtra” nebude. A podľa toho aj žijú. V depresii a strachu? Vôbec! Vo vychutnávaní si okamihu. A vo vďačnosti.
Rodičia dcérinej kamarátky Marianne nás pozvali na narodeninovú oslavu- prekvapenie pre Marianninho tatina. Čakáme v zhasnutom byte. Dookola izby rozostavané stoličky, na nich sestry, mamky, babky a synovci, čo akurát prileteli zo vzdialenejších miest. Mariannin tatino vstúpi, príbuzenstvo výska, najatá rocková kapela vypeká “Happy birthday”. Plače sa, objíma sa, spieva sa. Deti a jedlo a pivečko. Pozri, takto sa tancuje pravá salsa z mesta Cali, uč sa!
V prostred tohto všetkého schytí Mariannin tatino mikrofón:
“Život sa skladá z okamihov. Ani neviete, aký som rád, že ste súčasťou práve tohto môjho. Budem si ho pamätať navždy. Som zaň nesmierne vďačný. Rodina, starí priatelia a priatelia noví!” Pozrie na nás s láskou. Revem. Ďalší tanec a ďalší a ja sa stále neviem spamätať. Prejav, nad ktorým by som, čítajúc ho v umeleckom texte, prevracala oči, mi prepichne srdce (použijúc extra-klišé). Štyridsaťročný chlap, čo sa nebojí sentimentu a plnými hrsťami ho chrstá na svojich blízkych, symbolizuje celý kolumbijský prístup k životu. Treba tancovať dnes. Treba vyznať lásku dnes.
Rozlúčky
Prvý rok v Kolumbii som sa nad kolumbijským telenovelovým sentimentom riadne zabávala. Najteatrálnejší mi prišiel ich spôsob lúčenia. Kolumbijské lúčenie totiž trvá hodinu. Lúčiacu sa osobu treba viackrát objať a vybozkávať, zaželať jej nie pekný, ale “šťastný deň”. Poistiť to dodatočnými magickými formulkami typu: “Nech ťa Panna Mária ochraňuje. Nech ťa Boh žehná.”
Smiech ma prešiel , až keď mi manžel, spomínajúc na osemdesiate roky s celým tým obdobím hrôzy okolo Escobara, povedal vetu: “Nikdy nevieš, koho zajtra stratíš”.
(Len tak na okraj...S kamarátkou slovenčinárkou, ktorá učí na Slovensku ukrajinské deti, sme sa minule rozprávali o metódach výuky jazyka. Zrazu povedala vetu, ktorá ma dodnes máta: “Hlavne sa vyhýbam téme rodina…” Nejako mi nedošlo, že Slovensko je v súčasnosti plné tých, čo sa potichu vysporiadavajú so stratou…)
Ponaučenie, akokoľvek morbídne, je pre mňa samotnú jasné: Vedome sa snažím viac kontaktovať rodinu a kamarátov. Do SMS-iek vopchávam viac sŕdc. Lúčim sa poriadne. Rozchádzam sa v dobrom.
Tranquilo
“Tranquilo” je môj najobľúbenejší kolumbijský výraz. “Pokojne. To je v pohode. Nestresuj sa.” Počujem ho denne stokrát. Niečo ste zabudli? Tranquilo! Do niekoho ste narazili? Niečo sa pokazilo? Tranquilo!
Snažím sa ho absorbovať a vystaviť si ho ako motto môjho pre-apokalyptického sveta. (Pripomína mi britský propagačný plagát, vydaný vládou v roku 1939, v predtuche vojny “Keep calm and carry on”- Buďte pokojní a pokračujte (v živote).)
Keď sa z času na čas nechám strhnúť novinovými titulkami, ide ma šľak trafiť z hlúposti na popredných slovenských politických pozíciách, z volieb v USA, keď panikárim z bômb hneď vedľa u susedov a zo stavu úbohej planéty, nič iné ako byť tranquila mi neostáva. Na aktívny boj proti svetovej zlobe sa cítim zbabelo malá. Vedome sa teda snažím od nej odstrihnúť. Nič nie je pre mňa dôležitejšie ako pokoj duše. Stanovila som si ho za prioritu. Vyhýbam sa bombastickým správam a nenávistným komentárom na sociálnych sieťach. Striktne selektujem. Sledujem na nete ľudí, čo šíria správy o rešpekte, pomoci a humanite a bezmedzne ich obdivujem. Vrámci zachovania duševného zdravia sa namiesto stresovania sa nad správami snažím tráviť čas pre mňa zmysluplnými aktivitami.
Pečiem.
Hrám sa s dieťaťom.
Idem na kopec a nazad.
_________
Rozlúčim sa sentimentálne, po kolumbijsky:
Majte šťastný deň. Poriadne si ho užite. Zatrsajte si, napríklad…
Vypnúť správy a tranquilos!
Nech ste chránení!
