Ja a Slovensko udržiavame od roku 2005, kedy som sa zaplietla s Britániou, vzťah na diaľku. Na ešte väčšiu diaľku od 2020, keď som sa zamilovala do Kolumbie. Ako v každom takomto vzťahu, sa ja a Slovensko vidíme skreslene, máme o sebe ilúzie, naše niekoľkodňové prázdninové randenia sú zromantizované a virtuálnej realite sa veriť nedá. Pomôžte mi teda:
Akí sú Slováci? Akí sú k sebe?
Totižto…deň čo deň ma tu v Kolumbii niekto šokne. “Čokoľvek budeš potrebovať, som ti k dispozícii. Bývam tu v bloku 30, zaklop hocikedy, aj o jednej ráno.” S holkou sa rozprávame polhodinku pred domom, deti sa nám spolu hojdajú v parku. Naše životy sa práve pretli, spoločné máme toho okrem geografickej blízkosti pramálo a holka mi ponúka svoju stopercentnú dôveru a pocit istoty. Ešte som sa nenaučila promptne reagovať a zaviazať sa k rovnakému gestu. Následok dlhých rokov v Británii. Vykokcem niečo ako že ďakujem, že to oceňujem. On je človek v Británii v šoku, keď ho sused odzraví. Očný kontakt sa za normálnych podmienok vôbec neodporúča. Rozmýšľam, či by sme sa aj my Slováci po polhodine rozhovoru zaviazali k bezmedznej susedskej pomoci, alebo sa mi len pohľad na ľudskosť pobytom v Londýne skreslil…
Príkladov toho, ako si tu ľudia pomáhajú, mám mesačne desiatky. Rodičia dcérkinej spolužiačky sú lekári. Primár na interne a psychiatrička. Párkrát sme sa videli na mimoškolských triednych stretnutiach. Keď sa dozvedeli, že manžel spadol na bicykli a zlomil si nohu, písali nám denne. Joj, má bolesti, hneď prídeme. Donesieme protizápalové náplasti a skúsime nasadiť iné lieky. Hneď po obede sa zastavili.
“A to si mala vidieť, keď som spadol, “dodáva manžel. “Zhluklo sa okolo mňa zošesť chlapov. Zavolali ambulanciu a doniesli vodu. Ako tam tak ležím, jeden chlap si sadne ku mne na zem a aby som nemal tvrdo pod hlavou, podloží mi pod hlavu svoje stehno…Cudzí chlap..”
Medellin má niekoľko miliónov obyvateľov a predsa sa tu cítite ako na dedine. Veľkomestské pohŕdavé bariéry si tu ľudia okolo seba nestavajú. V náhodných komunikačných sférach sa oslovujú “láska” a “susedko” a “kráľovná” a “mami”. Tykajú si a žartujú.
Minule manžel na semafóre volá na renault vedľa: “Amigo, pozor, máš otvorené dvere spolujazdca.” Zo zadného sedadla renaulta sa ozve: “Načo mu to hovoríš, my tu čakáme, kedy vypadne.” Naskočí zelená a posádka našich oboch áut sa chichúňa. “Predstav si také niečo v Londýne…” hovorí mi manžel. Analyzujem, či celá podstata priateľskosti neväzí v tykaní. Táto komunikácia by ,vykajúc si, vyznela úplne inak. Ale ona si tyká aj celá Británia…
Ďalším dôvodom bezbariérovej priateľskosti by mohlo byť slnko. Uvažujem, či sa vám pri vstupe do Londýna náhodou obligatórne do srdca nezabodne ľadová črepina. Tu sa človek fyzicky i metaforicky cíti, akoby ho vyložili z mrazničky a nechali ho pomaly roztápať na slniečku… Meteorologicky by to potom mohlo sedieť aj na slovenskú náturu. Sme teda niekde v strede?
Moja najnovšia teória o ľudskosti je však politická. A nie je to pekná teória. Súvisí s komplikovanou kolumbijskou históriou.
Prednedávnom do nás zozadu narazilo auto, málinko nás ťuklo. Manžel sa s tetou šoférkou chvíľu dohadoval, zavolal na poistenie, a nakoniec mu teta šoférka dala nejaké bankovky a každý sme sa vybrali svojím smerom. “To ani nezavoláš policajtov? Nechceš jej občianku?”
“A na čo? Policajti by vyriešili vieščo…” Trošku vo mne vtedy hrklo.
A tak mi bolo vysvetlené. Policajti sú v Kolumbii na ozdobu. Vláda skorumpovaná. Zákony nejasné. Spravodlivosti sa z výšky nikdy nedočkáte. Celá táto záchranná sieť štátu je príšerne a nezaplátateľne deravá. Čo vás teda v živote podrží? Komunita. Keď sa ľudia nemajú o čo oprieť, oprú sa jeden o druhého. Zomnknú sa navzájom v pevnej záchrannej sieti. Každý deň si dávajú na javo, že sú tu. Že sa netreba báť… Kolumbia má tmavú minulosť a hroznú povesť. V tejto tme sa však ľudia pevne držia za ruky, sú si bližší a bratskejší ako kdekoľvek inde.
Mrazí z tejto pravdy.
Človek má na výber žiť v krajinách, s nastaviteľnými stupnicami každodennej medziľudskej lásky a opory štátneho systému od nula do desať.
Kde je Slovensko politicky, vidím len z médií, pravdu netuším. Kde je vrámci ľudskosti si netrúfam odhadnúť. Uvidím v lete, chystáme sa na návštevu, na romantické rande s domovinou.
Zatiaľ mám sama za seba taký cieľ: pri budúcom kontakte náhodnému susedovi povedať, nech v prípade núdze zabúcha aj o jednej ráno.
