Domáce násilie a 18+ obrady?
Skúšali ste niekedy cudzincovi vysvetliť našu Veľkú noc? Odporúčam!
Z mišungu čokoládových zajacov, Ježiška na kríži, šibákov, mokrých dievčat, zmŕtvychvstania a kraslíc sa každý rok o takomto čase pokúšam vyrobiť v hlávkach zahraničných Slováčat aký- taký poriadok. A riadne sa pri tom zapotím. Na online lekcie slovenčiny sa mi decká pripoja z Anglicka, Škótska, Francúzska či Grécka.
Vie niekto, ako vyzerá slovenská Veľká noc?
Ticho.
Oblial vás niekedy ocko? Vyšibal?
Pohľady úkosom.
Tak poďho pekne od začiatku. Od toho, čo robí na jar planéta. Ako sa z návratu jari vytešovali naši predkresťanskí predkovia a ako s príchodom kresťanstva pribudla ďalšia vrstva oslavy nového života. Symbolika a obrady. Ukazujem videá jačiacich dievčat v kroji. Zahraniční ockovia si mädlia ruky a ďakujú mi za výborný tip na veľkonočný pondelok. Mamičky už menej…
Práve naše predkresťanské obrady sú vo svete najväčšia senzácia.
“Počkaj, počkaj, to si vymýšľaš… Ešte raz mi to pomaly zopakuj, ” neverí britská kolegyňa svojmu emancipovanému sluchu. “To sa ženy ešte nevzbúrili?”
Ale ono je to symbolické, vieš? Zaručíme tým naše celoročné zdravie…. a plodnosť…
Pozerá na mňa so zmesou znechutenia a ľútosti. Slovenky by mali zaviesť špeciálnu veľkonočnú linku na pomoc obetiam domáceho násilia…
Môj kolumbijský manžel sa nad tradíciami už toľko nepohoršuje; avšak pletenie dlhého nástroja, ktorým sa ženy mlátia po privátnych partiách, následný akt oblievania prúdom vody a filnálne “odovzdanie vajíčka” považuje za “nanajvýš explicitné”. S radosťou nás však (na vlastnú žiadosť) každý rok obleje, zarecituje svoju upravenú verziu “Šibi-ribi-trip-trip-tribi” a pýta si odmenu.
Patrí naša pohanská Veľká noc do 21. storočia?
Sama nemôžem uveriť, že som sa takto na staré kolená stala propagátorkou obradu, z ktorého som mala celé detstvo traumu: Pekne sa obleč. Tu čakaj, kým ťa (z pohľadu očí generácie Z ) zneuctia. Poďakuj, zaplať v čokoládových naturáliách či , ešte horšie, v reálnej mene, prezleč sa a zopakuj…
Reakcie na naše veľkonočné obrady sú búrlivé, pozrite si napríklad YouTube. Desiatky videí v angličtine vysvetľujú svetu, čo sa to tu u nás deje. Hashtag crazy. Žijeme v ére #MeToo, nemali by sme zabudnúť na mlátenie žien a radšej sa poddať tlaku Veľkonočného zajaca, schovávajúceho v anglosaských záhradách čokoládové vajcia a vpustiť ho do našich životov, tak, ako sa nám do nich natisol Santa?
Zabudovaný program “pedagóg” vo mne zabúdanie obradov a tradícií a globalizáciu sviatkov nemôže dopustiť… (Len tak na okraj: Kým si tu ja vylievam srdce, moja šesťročná Adelka píše list spomínanému zajacovi, aby jej priniesol čokoládové vajíčko…Ehm…)
Inde…
Ak žijete aj vy mimo domoviny, viete, že hlavne v čase sviatkov vás pripučí nostalgia a splín. Hlavne počas sviatkov sa začnete cítiť cudzo. Najcudzejšie. Nič nie je tak, ako doma…
V Británii vám ponúknu veľkonočné “hot-cross-buns”. Darujú vám obrovské čokoládové vajíčko. Vaša dušička a vaše vnútorné dieťa sú však nejakí smutní. Niečoho sa im nedostáva a neviete čoho…
Smútok pokračuje s vami aj do ďalších krajín. Na ponuré kolumbijské veľkonočné procesie sa vytiahnu nadrozmerné sochy svätých. Spieva sa ťahavo a morbídne, do monštruózneho bubna sa monotónne trieska. Vo svetle sviečok vyzerajú svätci živí a tak má vaša dcéra ešte niekoľko týždňov nočné mory. (Mohlo by to byť aj horšie, raz nás na tenerifskej veľkonočnej dovolenke zastihla procesia v kuklách štýl KKK- masky stredovekého kata… to už by sme potrebovali pomoc detskej psychiatričky).
Kolumbia príchod nového ročného obdobia nepociťuje…zem sa tu pri rovníku nijako extra nevychyľuje, teplúčko je tu celý rok dokoola, zo stromov listy neopadajú, farebnej a voňavej flóry je tu toľko, že sa vám krúti hlava a tak sa domorodé obyvateľstvo nemá prečo z nového života radovať. Oslavu “Pascua” tu umelo zaviedli španielski kolonizátori a ostala len v kostole. “Semana santa”, alebo svätý týždeň je týždeň voľna. Celá Kolumbia vtedy vycestuje na dovču k moru. Všade sú zápchy. Tí, čo chodia do kostola, smútia na Veľký piatok, vyjdú si na procesiu a hotovo.
Hútajúc nad týmto všetkým, postupne prídem na to, čo je vo veci… Čo mi to vlastne chýba:
Jarné šialenstvo.
Človeku začne chýbať živelnosť znovuzrodenia. Stredoeurópska nutnosť podpáliť Morenu a šmariť ju do rieky, z vďaky nad prvými stebielkami trávy. Nutnosť do rieky šmariť aj ženu, aby rozkvitla a neuschla. Jačať od radosti ako novonarodené deti, látať sa navzájom vŕbovým prútím, lebo niekde geneticky to máme vpísané (nech už si trendy 21. storočia hovoria, čo chcú.)
Človeku dobre urobí zastaviť sa a (tak ako som to za mladi raz zažila počas čarovného nočného obradu v rusínskom kostolíku) uctiť si zem, ktorá nám po mesiacoch smrti daruje potravu. Uistiť sa , že "Voistinu Voskrese".
______
Na záver teda navrhujem, nech ste kdekoľvek: užime si našu bizarnú Veľkú noc. Precíťme ju nielen symbolicky, duchovne a pietne, precíťme ju riadne, po starom: s krikom, hurhajom, šibaním a vodou, s nespútanou detskou radosťou z nového života.
Učme o jej originalite, spontánnosti a živelnosti aj naše potomstvo!
Prajem Vám všetkým šialenú Veľkú noc!
