“Oveľa!” Moje šesťročné dieťa naráta presne 2 kultúrno-sociologické rozdiely:
1. Slovenské čučoriedky sú vo vnútri červené.
2. Na Slovensku sa predávajú tyčinky.
Hotovo. Ďalšie rozdiely nemá zmysel rozvíjať. Môj kolumbijský manžel tých rozdielov naráta o trochu viac. Počas mesiaca augusta ma rozveseľuje milými pozorovaniami, typu “každá rodina vlastní hosťovské papučky” ale aj dotieravými otázkami , začínajúcimi sa obvykle slovami “Prečo sú Slováci…”
Počúvam, čo hovorí svojim blízkym o Slovensku a zapisujem. Zhrniem to do troch bodov:
Dychberúca príroda
Manžel je vášnivý cyklista. Na výlety po svete cestujeme štyria: on a jeho bicykel, až potom naše dieťa a ja… Toto leto sa zamiloval do Liptova. V jeden deň vyliezol na Ďumbier, prebicykloval 8 dedín a na ďalší deň poďho znova dookola Mary, na Vlkolínec a na Smrekovicu. Večer už googlil nové trasy na zajtra.
“Príroda je tu neskutočná, vyrovná sa Alpám aj Pyrenejam. Keby ste nevedeli , že ste na Slovensku, mysleli by ste si, že ste na stage v Tour de France.” nadchýna sa. Cyklotrasy sú perfektne urobené, udržiavané a nádherné. Kade chodí, tade nás propaguje.
Slovensko , teda hlavne Liptov, mňa samotnú po rokoch prekvapil aj množstvom letných atrakcií pre deti a pre turistov a horou salašov, biofarmičiek, bezpočetných privátov a novovoňajúcich dreveníc.
Kolumbijským príbuzným rozpráva manžel neuveriteľné zážitky zo svojich cyklotúr:
“Predstavte si, videl som ten najexotickejší erb dediny v živote. Chlap s puškou mieri na medveďa” (Liptovská Lúžna).
Príbuzní neveria vlastným ušiam: medvede v lesoch, to je riadna exotika!
“To tam sú aj vlky? Ako v rozprávkach bratov Grimmovcov?”
Presne tak. Ako v rozprávkach.
Pre moje dieťa je tu exotického veľa. Slivky a jablká na stromoch a maliny, k dispozícii v lese.
“To je ako náš mangovník a avokádovník pod oknom…” Veru. Nie, palmy tu nerastú… toto sú ihličnaté stromy. Áno, babička má doma v kvetináči burinu, čo nám v Kolumbii rastie pri potoku.
Zvykla som si na kolumbijské výhľady: všetko je presýtené farbami, bujné a nedozerné. Toto leto vidím nádheru domoviny z cudzieho pohľadu. Susedka na Liptove nás zoberie na dedinské futbalové ihrisko. Zapadá slnko a vonia tráva. Dookola kopčeky. Pastelové ticho a pomalosť. Nič krajšieho som dávno nevidela.
2. Kde je život?
S tichom súvisí aj manželov hlavný problém so Slovenskom: Kde je život?
Autom sa hadíme pomedzi dediny, hory a opachy nezvratných skál, a spustíme zraky prvé v doliny, čo vidíme? Práveže nič. Nikoho. Dediny plné domov a v záhradách nikto. Na ulici nikto.
(Podávam vždy iné vysvetlenia: No, je pracovný deň, všetci v práci.. No, je nedeľa obed, všetci doma… No, je to dedina, mladí sa presťahovali do mesta a starí pomreli. No….je leto, ľudia sú na dovolenkách.)
Pri ceste Kolumbiou je život všade. Je to jeden každodenný jarmok. Ľudia stoja v hlúčikoch a debatujú. Smejú sa, pokrikujú po sebe, kráčajúc bezstarostne autám v ceste z jedného konca dediny na druhý. Deti, psi, starci. V najodľahlejších dedinách sedia rodinky pred domami, rádio na plné pecky. V manželovom ponímaní hluk a hlúčiky rovná sa život.
Kde je hudba? Prečo si tu nikto nepospevuje? Kde majú dediny námestíčka s lavičkami a parčíkmi a džavotom? Kde sa Slováci združujú?
Tak rozmýšľam, sme zvyknutí združovať sa vo vnútri (krčma, kostol a pod.) kvôli štyrom ročným obdobiam? Združujeme sa skôr doma, na návštevách? Združuje sa viac mestské obyvateľstvo, v kaviarňach a na kúpaliskách? Je nás tak strašne málo a preto sme aj rozptýlenejší ako Kolumbijčania?
Zhrniem to tak, že my Slováci skrátka nie sme hlúčikový ani hlučný národ. Sme ľudia tichší a ticho sa pre nás rovná kultivovanosti a ohľaduplnosti. Sme ako - tak družní, ale svoje domy si radi oplotíme. Hurhaj má svoj čas, do každodennosti nepatrí.
Moje dieťa si "tichučko" užíva. Upozorňuje ma naňho všade - v supermarketoch, na detských ihriskách, v prírode... Keď je ho priveľa, zaspieva si sama.
3.Prečo sú všetci Slováci namosúrení?
Slovenskej verejnej mimike som sa venovala v mojom dávnom blogu o “kyslých ksichtoch” (ak budete mať čas, kuknite.) A áno, aj toto leto nám potvrdilo, že sme národ na pohľad napaprčený. Kultúrny rozdiel najlepšie vystihol kamarátkin syn, ktorému sa môj manžel zdal “taký príliš šťastný”.
Mimochodom, že je znechutený výraz tváre nielen slovenský, ale celoslovanský fenomén, zisťujem teraz na sociálnych sieťach, kde mi vybiehajú komediálne príspevky, v ktorých slovanské dievky korigujú “príliš šťastný” výraz tváre svojich zahraničných polovičiek, navštevujúcich centrálnu Európu, na kyslý…aby zapadli…
Najnovšie som sa dozvedela aj o teórii broskyňových a kokosových národov. My sme národ kokosový, máme tvrdý zovňajšok, ale keď nás spoznáte, sme sladkí a chutní. (Taká Amerika by mala byť broskyňa, teda presný opak.) Slúži nám Slovanom kokosová škrupina ako ochranný mechanizmus, ktorý sme si pred ekonomicky vyspelejšími a povedzme agresívnejšími susedmi museli za tie roky susedstva vybudovať?
No on by ten náš výraz však ani tak nevadil...horšie je naše verejné správanie, tiež väčšinou namosúrené.
“A to vy chcete lístok odo mňa? To ste si mali cez internet kúpiť , pani!” bola prvá slovenská veta, ktorú moje dieťa počulo po prílete na Viedenskom letisku. Budem si ju navždy pamätať ako symbolickú kultúrnu facku. Autorom bol šofér autobusu do Bratislavy. Akoby ma obarilo. Po štyroch rokoch v Kolumbii som si zvykla na nemenné poradie akejkoľvek verejnej (i telefonickej) interakcie s úplne neznámou osobou, v ktorej sa najskôr vyzvedáte, ako sa kto z vás má, poďakujete bohu, že sa obaja máte výborne a až následne sa venujete nutným vybavovačkám. Strata času a predstieranie? Možno, ale začalo mi to akosi chýbať...
Slovenská verejná komunikácia začína väčšinou slovami “No ale pani, to neviete že/ tu teda nemáme/ tu nemôžete…”Manžel sa pred interakciou so Slovákom pri pokladni vždy zhlboka nadýchne. “Zas mi niekto vynadá…” Po mesiaci volí samoobslužné pokladne.
Musím povedať, že v súkromí Slováci nemôžu byť sladší. Od kamarátov, ale aj od náhodných susedov sa nám dostalo nebeskej pohostinnosti, bezmedznej ľudskej dobroty a pomoci , nad ktorou broskyňovému manželovi klesala sánka.
Prečo vyzeráme namosúrení? Z genetických dôvodov: Lebo sme slovanské kokosy. Prečo sa namosúrene správame? Zo zvyku.. Ale nemuseli by sme...
_________
Ak ste aj vy člen multikultúrnej rodiny, viete, že čas od času je nutné zobrať na seba úlohu špeciálneho agenta s misiou pre svojich rodinných príslušníkov: Zamiluj si domovinu.
Myslím, že mne sa to toto leto podarilo.
Vracalo sa nám ťažko.
Tak aké je teda to Slovensko?
Pre moje dieťa plné letných atrakcií, maminkiných kamarátov so zlatými srdciami a ešte zlatšími deťmi... a slaných tyčiniek. Pre manžela cykloraj. Aj keď príliš tichý a príliš namosúrený.
Pre mňa…. je MOJE.
