*Varovanie: z článku môže investigatívnych novinárov šľak trafiť. Je subjektívny a obsahuje milión zovšeobecnení. Celá šlamastika s kokaínom vyžaduje hĺbkovú, historicko-politologicko-antropologickú sondu a ja som ešte ani Narcos nekukala... (a ani nechcem...Ako by som na druhý deň ráno vyšla s dieťaťom na prechádzku po Medellinskej ulici?) Respondenti sú známi a rodina.
Rastlina za nič nemôže.
V Múzeu zlata v Bogote nájdete prekrásne zdobené, mystické nádobky zvané Poporo. Do nich si šamani ukladali vápenatý prášok z rozdrtených mušličiek, ktorý si v ústach miešali s rozžutými lístkami koky, aby aktivovali jej zázračné účinky. Žutie koky bolo v kultúre Quimbaya posvätné. Kto Kolumbijčanom rituál načisto dokonil? Veru my, Európania (no a samozrejme Američania).
„Pamätám si, že môj dedo, lekárnik, mal na polici ešte v 50-tych rokoch päťlitrovku čistého kokaínu, vyrobeného v laboratóriu Bayer v Nemecku.“ Extrahovať z koky kokaín nie je kolumbijský nápad. A krvavý chodníček od rastlinky, cez liek, k nelegálnej víkendovej zábavke si vyšliapal západný svet sám. Prekliatie Kolumbie je v jej úrodnosti.
(Predstavím si, že by sa to isté stalo so slovenskými magickými hubkami... )
Všetci ste pašeráci.
“Keď som v 1975 prvý krát vycestoval do USA, prvé, na čo sa ma úradník na imigračnom opýtal, bolo ‘No tak von s tým, kam ste si vopchali tú koku?’ " Môj kolumbijský svokor, distingvovaný, vzdelaný pán, ktorého najväčším životným prehreškom bolo povedať škaredé slovo, hovorí, že sa ešte vživote tak nehanbil. Doteraz sa na letiskách cíti ako automatický zločinec.
“Keby si si mohla vybrať, akú národnosť by si si udelila?” Otázka ma zarazí. Niet prečo meniť národnosť, nie je sa za čo hanbiť, práve naopak! Mrzí ma, keď počujem, že mnoho Kolumbijčanov sníva o tom byť kýmkoľvek, kto by nemal na čele vyryté ‘pašerák’.
Vážení užívatelia.
Na Slovensku by ste užívateľa kokaínu žobrajuceho na ulici asi ťažko našli. To už skôr tančiaceho vo vychytenom klube, dizajnérske oblečky, fľaša Dom Perignon v ruke (no zas nepreháňaj!)...
V Británii ma prekvapili kolegovia učitelia, baviaci sa v zborovni o každovíkendových kokaínových výstrelkoch. Zo zábavky najbohatších sa kokaín posunul do stredných tried a znormalizoval sa. Nad prekoksovaným víkendom tam nikto obočie nepozdvihne.
Keďže miesto desiatok EUR za gram kokaínu v Medelline zaplatíte 2-3 Eurá, žiaden status bonvivána z vyšších sfér vám neprinesie. Ako keby ste sa chválili, že ste sa zas zrúbali z čuča alebo z Alpy... Na užívateľov sa pozerá ako na stratené prípady. Hádžu sa do jedného vreca s užívateľmi heroínu, cracku a trávy. Vždy sa vám ujde historka o synovi toho a toho, ktorý skončil na ulici, a tak sa o užívaní poväčšine mlčí.
Pridal sa k mafii, chudák.
„Vidíš tento palác? Ten si za dva mesiace postavil chlap, čo dovtedy umýval na semafóroch predné sklá...“
Áno, väčšina spoločnosti rýchlozbohatlíkov súdi. Nájdu sa však aj ľudia progresívni, väčšinou z vyššej strednej vrstvy, ktorí na milionárov zo spodiny opovržlivo ani závistlivo nezazerajú, skôr sa mi snažia ich pletky s mafiou vysvetliť z humánnejšieho uhla pohľadu, takmer až ospravedlniť: “Niekto k tebe príde, ukáže vrece peňazí a povie, aby si mu toto hentam odniesla. Pozrieš na podvyživené deti a odnesieš...“ Pre najchudobnejších často niet inej cesty, ako pridať sa k mafii. Školstvo, ani to základné, tu nie je garantované a bez vzdelania a financií dieru do sveta neurobíš, deťom obstojný život nezaručíš… Všetko má však svoju cenu a ľudia vedia, že ak sa raz s mafiou zapletieš, rozprávky môže byť kedykoľvek predčasný a nepekný koniec.
Escobar na polceste k Jánošíkovi?
„4. júla 1989. Mal som 11 rokov, spal som u babky a dedka a o siedmej ráno ma odhodilo z postele na zem. Escobar práve odpálil o pár blokov ďalej bombu, keď sa snažil odstrániť hlavu polície regiónu Antioquia,“ …môj manžel spomína na detstvo... Iní členovia rodiny si pamätajú na ozrutánske americké lietadlá, krúžiace nad Medellinom počas honby na Escobara v roku 1992. „Tú noc našli vrátnika v našej budove mŕtveho. Domov som sa odvtedy vracal s myšlienkou, či mi synovia a žena ešte žijú,” hovorí svokor. Švagor bol o 2 bloky ďalej, keď Escobara zastrelili. Každý na vás vyrukuje s osobným príbehom o Escobarovi. Ale nielen s katastrofickým. „...Chudobným dával...“ Dozvedám sa, že sponzoroval cyklistické tímy, mnohým venoval domy a na jeho pohrebe bolo toľko ľudí, že sa na cintorín nevošli.
Escobara zastrelili, ale ostalo po ňom milión „mikroescobarov”.Dnes je z neho turistická atrakcia, polomytologická postava. Cudzinci sa tlačia v radoch, aby navštívili jeho väznicu, osobnú ZOO či mauzóleum. „Poznačil životy každého z nás.”
Situácia v Kolumbii sa ale uvoľňuje a miestni cítia nádej - zdá sa im, že sa imidž krajiny vo svete pomaly mení. Kokaín začína byt klišé, zaujímavejšími témami na rozhovor nad kolumbijským pasom sa čím ďalej tým viac stávajú cyklistika, príroda a káva.
Mimochodom, Escobara zastrelili presne pred naším domom v štvrti El Velodromo, keď prídete do Medellinu, rada vás tam vezmem!
