Kolumbijskí svätí za dedinou nestoja. S kolumbijskými svätými sa spolunažíva, žartuje a žúruje. Sú absolútne všade. V životnej veľkosti na zadných sklách autobusov a kamiónov, na domácich oltároch, na stromoch, v baroch a na všemožných častich tela. Sú v základných komunikačných frázach. Majú svoju hierarchiu, svoj obrad a špecifickú úlohu. Sú nažive.
Prvé mesiace v Kolumbii sa na nekonečnú plejádu sôch, plagátov a amuletov človek pozerá trochu zmätene. Ako centrálny Európan, vhodený do tulmutu šialeností religiozity Latinskej Ameriky, sa pýtam: Nemáte byť v kostoloch, na cintorínoch a krížnych cestách, náhodní svätci? V kontemplatívnom prítmí, trpiaci, seriózni…?
Kde je hranica posvätného a súkromného sveta?
Sviatok patrónky šoférov
Predvčerom sa Medellinom ťahal nekonečný had zúrivo trúbiacich kamiónov, vyzdobených obrovskými stužkami, mašľami, gigantickými kvetinovými inštaláciami a hlavne, panenkami Máriami. V životnej veľkosti.
Sviatok Virgen del Carmen (Panna Mária Karmelská) bezpochyby patrí k najväčším latinskoamerickým bizarom, aké som tu zažila. Z okien a striech vyčančaných dopravných prostriedkov trčia davy mávajúcich, spievajúcich, s veľkou pravdepodobnosťou intoxikovaných vodičov, užívajúcich si “svoj deň”. Panenka Mária Karmelská je ich patrónka a oni ju v podvečer sviatku z vďačnosti vytiahnu na hlučnú procesiu. Chvíľu čakám, kedy do davu udrie hrom. Sochy ale vyzerajú spokojne, zrejme vedia, že si za svoju 24/7 starostlivosť o nepríčetných kolumbijskych šoférov prehnanú vďaku zaslúžia.
Pannu Máriu som doteraz vždy videla len ako jemnú, milostiplnú ochrankyňu a bolestnú , trpiacu matku. Tu v Kolumbii vidím, že ako každá ľudská matka, môže mať aj iné podoby. Na svoje nezbedné deti sa môže pozerať s láskavou zhovievavosťou, kadečo im prepáčiť a nechať sa rada rozosmiať.
Obracať sa na ňu len v serióznych prípadoch, len keď je najhoršie, je možno škoda. Keďže my náturu na hurónske mejdany na jej počesť nemáme, rozmýšľam, že by sem-tam hádam ocenila aj obyčajnú myšlienku vďaky vo chvíľach bežnej rodinnej pohody a srandy…
Domáce oltáre: Svätci všetkých krajín, vráťte sa!
Veľkost a pompéznosť domácich oltárov väčšinou zodpovedá bankovému kontu Kolumbijčana. Do taxíka patrí zo desať minisošiek na palubnej doske. Do mramorovej haly so šesťmetrovým stropom svätec v nadživotnej veľkosti. Do víkendovej vily súkromná záhradná jaskyňa s výklenkom pre Máriu s dieťatkom a lavičkou pod palmami.
Na prvých návštevách kolumbijských domácností sa pod dohľadom kolosálnych svätcov cítim nesvoja. Človek sedí akosi vystretejšie, vyjadruje sa spisovnejšie. Po čase zistím, že domáce oltáre zastrašovaciu funkciu neplnia, naopak, čo svätec, to spiklenec. Majú zmysel pre humor a sú vysoko špecializovaní.
“Vždy, ked sa mi niečo v byte stratí, poprosím o pomoc môjho Antoníčka a cink- zaraz mi príde do podvedomia správa, kde to hladať…”, vysvetľuje svätcove superschopnosti osemdesiatročná teta Lygia. “Tiež ti vie nájst frajera, svätý Anton:
San Antonio, da me un novio, San Antonio milagroso, damelo bien hermoso.(Svätý Anton, daj mi frajera, Svätý Anton zázračný, daj, nech je prekrásny).
Kadečo ti vie Anton odpustiť, aj mierne vydieranie: “Tengo a San Antonio puesto de cabeza, si no me da novia, nadie lo endereza”. (Obrátil som Svätého Antona hore nohami,dokým mi nedá frajerku, nikto ho nenavráti do pôvodnej polohy)”
Spomeniem si na dokumentárne filmy o dievkach, komunikujúcich so svätcami niekde napríkad na Záhorí …(“Strome strome trasem Ťa, svatý Ondrej prosím Ťa, či mi povíš snát, s kým ja budem pred oltárem stát”)
On by človek musel seriózne vidieť do etnografie a histórie, aby vedel dopodrobna vysvetliť celú cestu od pohanských európskych modiel, ku kresťanským, putujúcim cez španielsku kolonizáciu k modlám juhoamerickým, domorodým… Jedno je ale isté: Potreba človeka obklopiť sa soškami , reprezentantmi vyššej moci a amuletmi so zázračnou mocou je medzinárodná. Viera je abstrakná a tak nie je naškodu niečoho sa občas chytiť a s niekým nadpozemsky mocným doma v obývačke slovo prehodiť…
Panenka Mária nájomných vrahov alebo extrémy materinskej lásky
Je to taký polomýtus, čo láka turistov. Virgen Rosa Mistica. Vidíte ju, vždy obklopenú davmi počas jazdy Medellinom: socha Madonny v skale - chrám pod holým nebom, zasypaný kvetmi, tabuľkami s modlitbami a sviecami. V internetových sprievodcoch o meste sa píše, že tu sám Pablo Escobar v 80-tych rokoch chodil prosiť o “úspech v akciách” počas jeho drogovo-pašeráckeho boomu. Manžel , ktorý tu v 80-tych rokoch prežil detstvo, tvrdí, že je to blbosť… Miesto je dnes obklopené stánkami so suvenírmi a tričkami Escobara.
Ono je ale “na každom šprochu pravdy trochu”… Svokor mi minule počas nedeľného výletu do mestečka Sabaneta ukázal kostol sicariov, nájomných vrahov. Vraj sa sem skutočne zvykli chodiť modlievať. V utorok večer. Na krku vraj pri výkone práce nosili škapuliare. Rozprávame sa o vzťahu náboženstvo verzus mafia a prídem na to, že to koniec koncov nie je pre Európana až taký šok (viď Krstný otec 1,2,3)…
“My Kolumbijčania vidíme La Virgen ako predovšetkým matku,” hovorí mi, svokor “…a matka svojím (aj nasrkz skazeným) synom odpúšťa vždy…”
Nnnno neviem…odtiaľ potiaľ..
Hranice svetov
Náboženstvo v Kolumbii nielenže všade vidno, je ho všade počuť. Pri každej rozlúčke zaznie “Que Dios te bendiga”, nech ťa Boh žehná. Que La Virgen te acompaña ,nech ťa panna sprevádza. Ak Boh dá, vidíme sa zajtra.Pánboh ti zaplať.. Z úst generácie Z, na pohľad na nerozoznanie od insta-dvadsiatnikov západného sveta, to znie veľmi zvláštne…Náboženstvo tu prekonalo generačné hranice.
V centre každého menšieho mestečka Kolumbie je štvorcové námestie. V jeho čele sídlia dve dominanty: kostol a krčma. Dvere oboch ustanovizní sú neustále dokorán. Kňaz sa do mikrofónu hlasno modlí a z druhých dverí reve salsa. Návšetvníci oboch inštitúcií majú voľnosť podľa potreby prebehnúť z miesta na miesto. Hranice medzi každodenným a posvätným sú tu definitívne preč. Zatiaľ čo zo začiatku mi absencia hraníc duchovna prišla ako neúctivá, po troch rokoch ju vnímam ako autentickú. Pravdivú a úprimnú. Náboženstvo je zbavené úlohy morálneho sudcu, je depiedestálizované.
Je všade doma.
Ja sama som v náboženstve vychovávaná nebola. K rešpektu áno. Moje päťročné dieťa sa narodilo v multikulturálnom, ale studenom a ateistickom Londýne. Od svojich dvoch rokov sú súčasťou jej sveta promenádujúci sa svätci, požehnania, bizarné ikony a odpúšťajúce madony. Nechám len na nej, ako sa k náboženstvu postaví ona sama.
So svätcami, či bez nich, dúfam, že to bude s dobrotou v srdci.
