Nemohla som vtedy na letisku svojim ušiam uveriť: Slovenská mamička, rozprávajúca na svoju ratolesť po anglicky! Pred takmer dvadsiatimi rokmi to bol nový, dychberúci fenomén.
Hranice sa otvorili, pekné-múdre-šikovné Slovenky ( a Slováci, ale dnes budem kvôli jednoduchosti hovoriť k mamičkám, prepáčte! ) sme si za ne na chvíľu vybehli a ajhľa - dnes je bilingválny človek v každej druhej rodine…Nerozumejúce babičky, na hlavu si popol sypúce mamičky... Od oného osudného stretnutia som bilingválnych rodín postretala hojne. Nejaký ten rok ako pedagóg v londýnskej Slovenskej víkendovej škole, posledných päť rokov aj na druhej strane barikády ako matka jedného exemplára.
Ako prežiť dvojjazyčnosť?
(*ešte poznámka: nejdem tu písať o bilingválnych kumunitách, ktoré po stáročia vo všetkých pohraničných oblastich Slovenska koexistujú a kde si všetci v dvoch jazykoch viac či menej rozumejú. Ide mi o typický po-89 scenár typu “odišla som do Británie”…)
Ako ti zobák narástol.
Začnime základnou dilemou. Ocitli sme sa v zahraničí, obklopené manželovou kultúrou, manželovou rodinou a manželovým rodným jazykom. Vo veľmi nefér prevahe… Ako na svoje dieťa rozprávať? Neurovedci a psychológovia dnes súhlasia s tým, čo inštinktíne vieme dávno sami: materinčinou. Áno, sú manželia, čo sa sťažujú, že nevedia, o čom sa s dieťaťom rozprávame. Že sa cítia ohováraní a nezapojení. Väčšina si ale nechá vysvetliť, že bilingvizmus pomáha nášmu dieťaťu rozviť kognitívne schopnosti a že tak, ako je našim manželom jasné, ktorým jazykom budú na dieťa hovoriť ,bez ohľadu na to, v ktorej krajine ho vychovávajú, je to jasné aj nám. Aj keď ten náš nie je svetový a k životu dieťaťa možno nie až tak potrebný…
(Tu sa chcem pokloniť tým krajankám a ich zahraničným manželom, ktorí slovenčinu zobrali vážne: chodia na každotýždenné lekcie a sú schopní plnohodnotnej komunikácie! Máte môj obdiv!)
U nás doma debaty pri jednom stole prebiehajú dvakrát: s dieťaťom v jednom, s manželom v druhom jazyku. Niekedy ako absurdná miešanina. Pol vety v španielčine, slovo v angličtine a zvyšok v slovenčine. “Quieres vodičku? Naber si , tam máš waterbottle.” Stáva sa to v rýchlosti alebo zo žartu. Adelka vie, ktorý je tatinov a ktorý maminkin jazyk. Sama sa začína pýtať, ako sa to a to slovo povie v tom a tom jazyku a opravovať nás, keď jazyky pomixujeme.
Najzaujímavejší argument, prečo na materinčine nástojiť , som počula na jednom z kurzov pre učiteľov, pracujúcich s bilingválnymi deťmi: Aj keď si myslíme, že je náš sekundárny jazyk dosť dobrý, nikdy nebude na takej úrovni, ako materinský. Príklad: vedeli by ste po anglicky vášmu siedmakovi pomôcť s domácou úlohou a vysvetliť fyzikálne zákony? Podebatovať o tom, čo je to morálka? Naše dieťa potrebuje jazykové základy, tak ako každý dom: pevné. Pevnú gramatickú a syntaktickú základňu, na ktorú potom môže nadstavať každý iný jazyk. Inak hrozí, že sa všetko môže rozsypať…
Nevzdávaj sa a neporovnávaj!
“Ja som s malým aj začala hovoriť po slovensky, ale nejako ho to plietlo a spomalilo v angličtine, a tak mi britskí učitelia povedali, aby som prestala,” počúvam často od mamičiek v slovenskej škole. A ide ma šľak trafiť. Z čistej neinformovanosti oných britských pedagógov. O bilingvizme som ponavštevovala dosť seminárov na to, aby som s nimi išla “na férovku” (náš čadčiansky jazykový klenot). Áno, bilingválnym deťom potrvá dlhšie, kým si každý jazyk spracujú a zariadia do dvoch separátnych škatúľ. Každý predmet okolo nich má niekoľko nálepiek: toto tam je dog, pes, doggie, havko, psíček, ňufko, puppy…Do ktorej škatule patrí ktoré slovo? To, že dieťa potebuje viac času na poupratovanie každého jazyka vôbec neznamená, že je spomalené, práve naopak: pracuje dvojnásobne. Štúdie dnes dokazujú, že bilingvizmus je superschopnosť. Dieťa používa, prepína a prepája mozog inak ako monoligválne dieťa, a to mu v budúcnosti pomôže pri riešení problémov, rozvoji analytických schopností , tzv. multitaskingu a ktoviečom ešte. Vydržrte, mamičky, bilingvizmus je maratón, nie šprint!
Áno, neporovnávať sa je strašne ťažké. Vidíte, ako kamarátkino päťročné dieťa číta pred spaním Vojnu a mier, recituje Sládkoviča a nedávno ho pozvali ísť prednášať do Europarlamentu, zatiaľčo to vaše neskloňuje, nečasuje a vytvára podivuhodné zlátaniny slov: pre pobavenie uvádzam Adelkino slovo zatimbrať (timbrar=zvoniť po španielsky), alebo jej svojskú predložku och , zastupujúcu celú plejádu predložiek ( idem och školy, toto je och tatina, je to och posteľou).
“Ja som to zanedbala...,” je priznanie číslo jeden pri úvodnom rozhovore s rodičmi počas zápisu do slovenskej školy. Bez ohľadu na to, na akej jazykovej úrovni dieťa je! My matky sa zvykneme bičovať, porovnávať a večne pochybovať o tom, či ozaj dávame deťom maximum. Okolie nám k tomu zvyčajne nepomáha.. Počúvajte, maminy: ono je každé dieťa iné. Každá rodina iná… Odložme nachvíľu všetky masochistické nástroje a potľapkajme sa trochu po pleci. Som si istá, že robíme, čo môžeme… A nikdy nie je neskoro.
“Malý rozumie, ale hovoriť mi nechce,”
je problém číslo dva. Áno, áno, jazyk je receptívny (počúvanie a čítanie) a expresívny (hovorenie a písanie). Tak ako na dovolenke v krajine jazyka, ktrorý sme sa učili na základke, by sme hádam aj rozumeli, na hovorenie nenaberieme odvahu. Čo ak urobíme chybu? Budeme na smiech? Kde sú slová zo slovníčka, keď ich teraz potrebujeme použiť?
Mamičky sa nakoniec poväčšine vzdajú a na dieťa po slovensky hovoriť prestanú. Škoda! Možno nám dieťa po slovensky najbližších pár rokov nič neoznámi. No a čo? Dáta sa mu niekde do podvedomia ukladajú a niekedy v dospelosti z nich môže mať nečakaný úžitok.
Poznám mamičky, ktoré sa nedajú a svojím deťom “nerozumejú” dovtedy, kým ratolesť mozog nezapne a slovenské slovo v ňom nevyhľadá. Hovorím si, dobrá stratégia, budem ju používať…
Materinčina obvykle začne upadať, keď dieťa začne chodiť do škôlky / školy. Netrávime s ním toľko času, prídu rozprávky , nová slovná zásoba a témy, o ktorých sa v bežnom živote neporozprávame. S touto fázou bojujem ja sama práve teraz. Adelka mi povie, že dnes mali v škole educacion fisica, že videli titeres, jedli loncheru a profe im dala calcomanias. Jazykový vlak mi začína uchádzať a ja za ním bežím ako bláznivá , prekladajúc, čo sa dá , dieťa za behu zúfalo bombardujúc slovenskou slovnou zásobou..
Ak máte detí viac, pravdepodobne máte v rodine scenár priamej úmernosti: čím mladšie dieťa, tým menej slovenčiny. Súrodenci, žijúci v zahraničí, sa medzi sebou rozprávajú v jazyku krajiny a školy. Nevzdávajme sa a bombardujme!
Tak teda na záver: Ako bombardovať?
Ak podobne ako ja, slovenské jazykové prostredie suplujete len vy sami, treba vám za opaskom arzenál jazykových zbraní: Ja mám dve: Po večeri slovenský večerníček. (Slovenská televízia sa dá predplatiť cez internet aj zo zahraničia. Alebo aspoň cez youtube.) Každý boží deň. A pred spaním slovenská knižka. Občas, ak mi to napadne, pustím slovenské rádio do pozadia, alebo sa dám Adelke zahrať jazykovú hru cez appku (dobrá je Nininana slovenčina hrou).
Vo väčšine európských štátov funguje Slovenská víkendová škola. Teraz aj virtuálne. Zaručí vám pravidelnosť a bilingválne ratolesti sa stretnú s kamarátmi s rovnakou diagnózou. Väčšina hlavne starších detí získa novú motiváciu jazyk sa učiť. Vôbec nevadí, že sa v desiatich rokoch začne základnými frázami, farbami a číslami, hlavne, že sa začne!
Do procesu môžete cez internet zapojiť aj babičky a dedkov. Vymyslite spolu slovné hry typu hádaj, čo mám v ruke, dones predmet, čo sa začína na určité písmeno, či pri úplných začiatočníkoch: ako sa povie thank you a yellow a dog po slovensky , hry spojené s bodmi a odmenami za správne odpovede.
Deťom obvykle najviac pomôže pobyt slovenského rodinného príslušníka v rodine, či pár týždňov na Slovensku. Deťom sa páči idea “tajného jazyka”, ktorý tatinova rodina a kamaráti nevedia rozlúštiť…
----
Tak. Držme si navzájom palce, bilingválni priatelia! A vy nebilingválni, podporte nás, prosím, v behu na dlhé trate. Potebujeme to. S najväčšou pravepodobnosťou máme výčitiek dosť od nás samotných...
Bojujme a bombardujme. Deti sa nám, dúfajme, jedného dňa poďakujú…
