Nežná láska - ľudia stvrdli za tie stáročia na Zemi. Vidíme zábery v televízii a na internete o hlade vo svete a stále máme chuť hovoriť vtipy o ľuďoch v Somálsku. Trošku zvláštne (priznám sa, že aj ja s tým mám problém). Veľa od seba vyžadujeme, občas mi pripadá, že sa len vzájomne využívame. Používame rozkazovacie vety, niet času sa zastaviť a opýtať sa; už ani nehovorím o pomoci. Milovať znamená aj skloniť sa k druhému, prestať na seba chvíľu myslieť (je to ťažké, keď už sa raz človek do seba zahľadí) a vnímať jeho pocity. Nehovorím teraz o profesionálnom psychologickom vnímaní, skôr o vnímaní druhého bez nároku na honorár. Ťažké, však? Ale veruže nám treba túto hranicu pokoriť, aby sme sa priblížili láske. Prosím, nenazývajme láskou lásku, ktorá sa postará sama o seba. Vieme predsa, že láska nie je sebecká ani agresívna.
Radikálna láska - láska je rozhodnutie. Nech mi nikto nehovorí, že ide len o pocity. Radikálna láska je podmienená istými hodnotami. Ak manželstvo predstavuje hodnotu, tak sa radikálne rozhodujem milovať druhého človeka aj v šťastí, aj v nešťastí. Tu už odpadajú úvahy o pocitoch; predsa nesľubujem, že budem druhého ctiť v šťastí a nešťastí, ale musím to tak najskôr cítiť. Opäť raz by sme došli len k paródii lásky a možno by sme bolestne zistili, že sme uväznení v nejakej hre. Buď milujem, alebo nemilujem. Veľmi jednoduché, ale zložité.
Prísna láska - azda najťažšia. Milovať druhého znamená tiež vedieť povedať pravdu, s ktorou dotyčný nemusí súhlasiť. Robím to však pre jeho/jej dobro. Treba mať na zreteli, že prísna láska je láskou, teda ide o nevyhnutnosť dodržať aj vhodné prostriedky, lebo vieme, že účel prostriedky nesvätí. V tomto prípade skôr prostriedky svätia účel, ktorým je - ako inak vyjadrenie lásky. Môj blízky ide padnúť do jamy - nechám ho ísť, len aby som s ním nemusel hovoriť na vážnu tému? Alebo naopak, citlivo mu poviem svoj názor? Možno sa v našich vzťahoch stretávame s istým ostychom - nechcem sa dotknúť milovanej osoby, tak radšej pomlčím. Niekedy je mlčanie skvelé. Niekedy ale mlčanie „hovorí" o tom, že nášmu vzťahu čosi chýba. Láska je často riziko, že budem odmietnutý. Ale ja to aj tak chcem urobiť a nič za to nepýtam. Milovať prísne sa zdá byť veľmi náročné, o to viac však prináša požehnanie. Lebo láska, ktorá nechce len to (dovoľte mi použiť slovo: objektívne) najlepšie druhému, láskou nikdy nebola. Prepáčte, ale poviem to ešte raz: nebola.
Obetavá láska - uf, ak ste to dočítali až sem, musíte mať zvýšený krvný tlak. Tak vám ho ešte trošku zvýšim. Všimnime si, že moderná spoločnosť sa v prvom rade pýta: „Čo z toho budem mať? Čo mi to dá?" Keď si pozrieme rozpočty vyspelých krajín, sú v sústavných deficitoch, pozrime si Sociálnu poisťovňu, alebo Všeobecnú zdravotnú - stále v mínuse. Tu však čosi nesedí. Ako to celé skončí, keď to takto pôjde ďalej? Dokedy budeme len brať a málo alebo nič dávať? Viete, láska ide do opačných čísel. Láska dáva. Láska občerstvuje a povzbudzuje. Urobiť niečo pre druhého, obetovať svoj čas a talent, už nie je samozrejmosť, pretože: čo z toho budem mať? Priatelia, takto to nemôže ísť donekonečna! Nech to znie nemoderne: poďme sa učiť dávať a nielen prijímať. Poďme konečne prakticky milovať a nielen teoretizovať (to vieme, že je tak na dve veci). Zanechajme pozlátko, odložme túžby po priemernosti, vzdajme sa pohodlia a poďme milovať!
Náš charakter sa skladá hlavne z týchto 4 lások. Myslím, že by to nemusela byť nadľudská robota, preto vás pozývam do akcie. Svet, aspoň ten náš, nemôže ostať rovnaký! Kto chce teda nosiť charakter, tak si ho môže skúšať obliecť (mne to ide tak pomalšie, ale má to víziu). Aby sme skutočne žili, nielen prežívali. Aby sme boli šťastní, nielen naoko. To prajem sebe i vám.
