A hneď prvý víkend roka som sa rozhodol, že idem na to. Zistil som si aktuálne cestovné obmedzenia a Srí Lanka bola v poriadku. V pondelok som vybavil víza, PCR test a musel som si kúpiť akési lokálne covid poistenie za 12 dolárov, v utorok som kúpil letenku a vo štvrtok ráno som letel.
Po príjazde do Kolomba som si chcel niekde nechať kufor a pozrieť si centrum, ale úschovňa tam nebola a žiadny obchod nebol ochotný postrážiť na dve hodiny batožinu. Jeden predavač mi potom vysvetlil dôvod: boja sa bombových atentátov. Nejaké už v minulých rokoch zažili – prvýkrát som pocítil stopy 26-ročného konfliktu armády a väščinových Sinhálcov s tamojšou menšinou – Tamilmi.
Bol som unavený, chcel som si dať pivo s pohľadom na slávny západ slnka nad morom, ale v tejto časti sveta nejaké pohodové kaviarne veľmi nie sú. Nakoniec som vošiel do nóbl hotela, ukázalo sa, že je to jeden z najlepších hotelov v meste menom Galle Face. Pivko na lehátku nad morským príbojom bolo super, aj keď si zaň potom vypýtali na Srí Lanku nehoráznych 5 eur. Čo som sledoval hostí, väčšinu tvorili zbohatlícki Rusi, boli práve ich pravoslávne Vianoce. Potvrdilo sa to, čo sa hovorilo v Pelíškoch: sú to dobytky, kteří se zlejou i na Boží hod jak mužici.
Ráno som si chcel opäť nechať niekde kufor, tentoraz som objavil na železničnej stanici úschovňu. Zriadenec sa ma pýta, či mám svoj visací zámok. Nuž, nemám. Žiadny problém, ako nakoniec všetko na Srí Lanke. Poslal so mnou pikolíka k prvému stánku 50 metrov za stanicou, tam som kúpil čínsky zámok za 70 centov a vec bola vyriešená.
Kolombo ma veľmi nezaujalo, asi aj pre únavu z cesty a teplotný šok. Sadol som teda na vlak a vydal sa najkrajšou železničnou traťou sveta do Vysočiny do mesta Kandy.
V Kandy som si pozrel slávny chrám, ktorý prechováva Budhov zub. Bol víkend, takže chrám bol plný veriacich. Možno ešte viac ma zaujal pozostatok starej imperiálnej Británie - starý britský cintorín s anglickými náhrobkami z 19. storočia. Vek pochovaných prekvapí - kto sa dožil 40 rokov, ten už bol starec. Previedol ma po ňom správca, ktorý poznal historku o každom hrobe: "Sir, tu leží ornitológ, pozoroval vtáky, zrazu sa za ním objavil slon, ale ten ho nezabil. Zomrel v panike na úteku pred ním. Tohto, Sir, udrela do hlavy kriketová lopta. Bol tu aj princ Charles, všetko som mu vysvetlil, tak ako vám, Sir, a potom som mu pobozkal ruky." Mne ruky nebozkal.
Z Kandy som pokračoval tou nádhernou železničnou traťou do Nuwara Eliya. Trať vedie po úbočiach vysoko nad údoliami, po mostoch nad divými riekami a hlavne pomedzi čajové plantáže, na ktorých tamilské ženičky zbierajú úrodu. Západná mládež sa bavila tým, že visela z otvorených dverí vagónov. Vlak stúpal z nadmorskej výšky 500 metrov pomaly k oblakom, až sa do nich nakoniec vnoril. Vystúpil som vo výške 1 900 metrov nad morom.
Pri prechádzke po vysokohorskom mestečku Nuwara Eliya som sa zastavil aj na slávnom dostihovom závodisku. Odchytil ma tam chlapík, ktorý sa mi predstavil ako Lionel Lincoln Ford a tvrdil mi, že jeho predkom bol sám Henry Ford. Ale poukazoval mi jedinú dostihovú dráhu Srí Lanky starú 208 rokov - Royal Turf Club, kde je správcom. "Tu, Sir, je VIP tribúna. A s pomocou tohto drôtika sledujeme poradie na cieľovej páske. Na tento stĺp potom vyvesíme víťazné čísla koní. Tu sa promenádujú dámy v klobúkoch, tu hrá kapela. Vidíte tie záhony, Sir? O tie sa starám ja. Tu je padok, ľudia si tu vyberú favorita, na ktorého si hneď vedľa môžu staviť. Tu sa džokeji vážia a tu zasadá jury. Pravidlá dostihov sme nikdy v histórii nezmenili!"
"Naozaj? Celých 206 rokov?"
"Nie, Sir, dvesto OSEM rokov!"
Moju dôveru k veľmi príjemnému obyvateľstvu Srí Lanky ilustruje táto príhoda. Pri prestupe medzi autobusmi v meste Dambulla som mal dobrý medzičas, tak som sa rozhodol, že si tam pozriem slávne jaskyne. Problém zas bol, čo s kufrom. Spýtal som sa na odloženie v nejakej lekárni na stanici, predavač nebol ochotný, ale otravoval ma pri tom nejaký tuktukár. Nakoniec som sa dohodol s ním, že ma odvezie k jaskyniam, kufor si nechám u neho v tuk tuku, počká ma na druhej strane kopca a potom ma odvezie do susedného mesta Habarany až pred penzión. Svoju dôveryhodnosť dokladal knihou s desiatkami zápisov spokojných zahraničných klientov. Za tých pár dní v tejto krajine som už vedel, že Srílančanom sa dá veriť, tak som to riskol. Spoľahlivo ma tam čakal, zďaleka na mňa mával a hrdo ukazoval neďalekým stánkarkam svojho európskeho kamaráta.
Samozrejme, že ten malý penzión v inom meste ten taxikár nepoznal. Vyriešil to tak, že sa cestou zastavil v trafike a kúpil si stierací lós, cez ktorý si nabil dáta v mobile, aby mal navigáciu.
21-ročný domáci v penzióne v Habarane Dulshan robí v najlepšom miestnom hoteli Cinnamon Lodge šéfa upratovačov izieb. Zarobí mesačne 25 000 rupií (asi 110 €). Jeho snom je odtiaľto vypadnúť, Dubaj, Katar, Európa, hocikam. Robí si nejakú online hotelovú akadémiu, jeden večer o ôsmej si obliekol čistú košeľu (kraťasy zostali tie isté) a šiel na lekciu, čo trvá 4 hodiny. Majú vo svojom rodinnom penzióne 4 izby, mali na ich postavenie úver v prepočte 2500 €, ale sú šťastní, že ho pred pandémiou dokázali splatiť. Pohodlná izba v udržiavanej záhrade u nich stojí 15 €. A cítim sa ako maharadža, podchvíľou mi donesú džúsik, vybavili mi safari, požičali svoju motorku, a pri kráľovskej večeri sa ma ako u starej mamy päťkrát opýtajú, čo mi majú doložiť, či naozaj nechcem viac toho rybieho karí, a zrazu mi jeho otec nesie ďalšiu misku so šošovicou, lebo vidí, že mi chutí.
Tu som si prvýkrát požičal motorku. Veľmi príjemný zážitok. Vyhľadával som vedľajšie cestičky, ktoré tu vedú prakticky neustále tropickou záhradou, príjemní pozitívni Srílančania sa mi zdravili a zďaleka mi mávali.
Prvá cesta hneď ráno viedla na posvätnú skalu Sigiriya, ktorá sa vypína sto metrov nad okolitou rovinou. Keď som z nej schádzal, v horúčave a vlhku mokrý a spotený, zaujal som jedného mladíka. So smiechom pribehol a hovorí: Brother, brother, môžem si s tebou urobiť selfie?
Po cestách nádherným vidiekom som sa zastavil v škole. Tieto zážitky zo stretnutí s obyčajným, ale exotickým životom sa vyrovnajú návštevám prvotriednych pamiatok. Triedy boli naozaj vzdušné – bez dverí a okien, v podstate altánky. Decká na mňa počas vyučovania mávali, pridali sa aj učitelia.
Zamieril som aj k historickému hlavnému mestu Polonnaruwa, kde sú vo veľkom parku 800-ročné budhistické svätyne a zbytky palácov. Motorka sa hodila, historický park je naozaj rozsiahly.
Do Habarany som sa vracal po ceste, ktorá susedila s hustou džungľou. Na okraji cesty predo mnou sa zrazu zjavil veľký slon. Keď som videl ten rešpekt, s ktorým motorkár predo mnou slona obchádzal, obišiel som ho pre istotu ešte väčším oblúkom.
V plážovom letovisku Nilaveli na východnom pobreží som býval opäť v príjemnom rodinnom hoteli. Tu som však nebol sám, hotel bol plný lokálnych ľudí, práve sa začal predĺžený víkend. Vedú to tu dvaja bratia, s jedným z nich, Subasom, som sa dlhšie porozprával. Študoval v Káthmandú v Nepále čosi ako vzťahy medzi národmi, platila mu to nórska vláda. Je to Tamil, ako všetci tu na východe krajiny, študoval v čase poslednej fázy dlhej vojny Tamilov so Sinhálcami, tak asi preto ten predmet štúdia. Vysvetlil mi, ako sa konflikt vyvíja v poslednom čase. Nie je to jednoduché, ale už to 13 rokov nie je vojna. Ale prebrali sme aj iné veci, ako vzťahy s Čínou (nemajú ju radi), či miestnu politiku. Tiež tsunami, vlna v 2004 siahala až k ich penziónu, 600 metrov od brehu. Najviac mŕtvych v dedine však boli cudzinci v luxusnom hoteli priamo na pláži, zomrelo tam 13 ľudí. Obeťou sa okrem nich stalo ešte 7 miestnych. Jeho otec bol práve na pláži v modlitebni, skúseným okom videl, čo sa blíži a utekal varovať ostatných v dedine. Subas mi povedal, že som tretí cudzinec za dva roky pandémie, čo k nim prišiel. A keďže hotelík dostavali tesne pred ňou, majú teraz starosti so splácaním úveru.
Je sviatok Thai Pongal, tamilské dožinky nasledované budhistickou pójou za splnu mesiaca, čo znamená predĺžený štvordňový víkend. Sedel som na pláži v Nilaveli, obďaleč sa kúpali na jednej kope pod dohľadom plavčíkov stovky Srílančanov. Prišiel ku mne asi šesťdesiatročný rastafarián s polmetrovými dredmi. Keď som odmietol všetky obchodné ponuky, podebatovali sme, čo nové vo svete. Jedna z hlavných vecí, o ktorej mi referoval, bola čerstvá správa o výbuchu sopky a následnom tsunami na Tonge. To sú veci, na ktoré sú na Srí Lanke veľmi citliví. Potom sa smutne pozrel na ten dav vo vode a hovorí: "Ľudia z Kolomba. Priniesli sem tú nákazu".
Keďže je predĺžený víkend, penzión je plný miestnych. Preto mi Subas dal poslednú izbu na konci záhrady, „aby som mal trochu pokoja“. No, dobrý pokus. Napriek tomu každú chvíľu niekto prišiel, prehodil dve vety alebo si ma len zvedavo poobzeral. Najčastejšie chodil na kus reči jeden 16-ročný chalan. Keď som potom šiel okolo ich izby na večeru, hrdo ma zdravil a ostatným členom svojej desaťčlennej rodiny ukazoval, akí sme my kamoši.
Urobil som si ďalší výlet motorkou, tentoraz po pobreží. Pri ceste bola šípka na archeologické nálezisko. Tým bol polostrov, no na vyvýšenine bola vojenská pozorovateľňa s ozbrojenými vojakmi. Pekne mi tam všetko poukazovali, vyhliadky na more aj na dlhé prázdne pláže na oboch stranách, tisíc rokov starú budhistickú stúpu a meditačné miesto v skalnej jaskyni pri mori. Keď som sa jedného z nich spýtal, čo tam vlastne strážia, cudne sklopil zrak a ticho vraví: "o tom nesmiem hovoriť".
Na obed som sa zastavil vo vývarovni (tu sa táto inštitúcia volá "hotel") v dedine na konci sveta, kde končí asfaltová cesta. Naložili mi štandardnú miestnu diétu - horu ryže, štyri druhy karí omáčok, a čašník sa ma spýtal, aké mäso si k tomu želám. Vybral som si, no doniesol mi na tanieriku celú ponuku podniku - kúsoček hovädzieho, kuracieho aj ryby. Zjedol som dva kúsky, rybu som nechal. Tú potom vrátil medzi ostatné do výkladu.
Keď mi doniesol jedlo, hovorím mu, že ja to neviem jesť slušne indicky, ako sa patrí, prstami pravej ruky ako všetci ostatní. Rozžiaril sa do širokého úsmevu, jasné, Sir, a doniesol mi lyžicu v hrnčeku s vriacou vodou, asi ako dôkaz hygieny.
Našiel som si peknú prázdnu pláž, že sa okúpem. Znenazdajky sa nad oceánom objavila prehánka a rýchlo sa blížila. Povedal som si, že to vydržím. Len ma to lízlo, pár stoviek metrov odo mňa sa ženili čerti. Keď mi už bolo chladno, šiel som do vody. To je ako ponoriť sa do teplej vane. Dážď trval 10 minút.
Na cestu z Nilaveli do Džaffny, mesta na samom severe ostrova, som si najal taxík, lebo cesta verejnou dopravou by si vyžadovala zložité prestupy. Taxikár prišiel aj s pomocníkom. Jeho úlohou bolo navigovať, a mal som pocit, že aj zabávať šoféra, aby nezaspal.
Celý východ aj sever krajiny, kade sme prechádzali, je tamilské územie. Takmer tridsaťročná vojna skončila len pred 13 rokmi ich porážkou väčšinovými Sinhálcami, ktorých reprezentovala srílanská armáda. A naozaj to vyzerá ako na okupovanom území. Kasárne každých pár kilometrov, takisto checkpointy na cestách s ozbrojenými vojakmi, ktorí sa zúfalo snažia vyzerať bdelo. Nikdy však nikoho nezastavovali a nekontrolovali. Niekto mi hovoril, že v armáde a polícii sú takmer výhradne Sinhálci, Tamili tieto inštitúcie dodnes ignorujú, história sa nedá zabudnúť. Mimochodom, tuším, čo tajné strážili aj tí vojaci na tom polostrove – miestne tamilské obyvateľstvo.
Poprosil som šoféra, aby sa zastavil na jednom mieste, kde podľa knižného sprievodcu tamilskí tigri stavali cez vojnu zo starého šrotu samovražedné ponorky. Na príjazdovej ceste stála rampa, ktorú strážila ďalšia vojenská hliadka. Šofér vojakovi vysvetlil, že som turista a chcem to vidieť. Vojak dlho telefonoval s veliteľom, položil doplňujúcu otázku na moju národnosť a potom mi oznámil rozhodnutie, že kvôli kovidu to nie je možné. To miesto je na opustenej lúke...
Keď sme prišli do Džaffny, rozpršalo sa. V normálnom daždi som ešte našiel reštauráciu, no z nej som prebehol do hotela už v riadnom lejaku. Keď sa mi zdalo, že dážď ustáva, zobral som si tuk tuk k významnému hinduistickému chrámu Nallur Kandaswamy. Už počas cesty k nemu sa mračná pretrhli. Bolo treba vyzuť topánky už pri plote chrámu, no všade tam bolo veľa vody, nebolo kde nechať sandále, tak som si ich vzal do ruky a prebehol som po nádvorí, kde sa už tvorili hlboké mláky. No vchod chrámu strážil prísny mních, ktorý na mňa na kričal, že topánky treba nechať pri vchode, či neviem, že toto je sväté miesto. Tak hybaj cez mláky v prietrži mračien nazad k plotu, hodil som tam sandále na múrik a zase naspäť. Mních mi hovorí, že vetrovku dole a nechať tam. Poslúchol som. Ďalší príkaz znel: tričko dole. To som ešte v žiadnom chráme nezažil. Kde to skončí? Potom mi oviazal okolo pása žltý sarong a urobil zo mňa hiduistického mnícha, vyzeral som, ako všetci naokolo. Opatrne som sa na toho prísneho mnícha pozrel, ci teraz už je všetko v poriadku. Našťastie bolo.
Práve začínal hlavný večerný obrad - púdža. No keďže vonku lejak silnel, tak som bol prinútený si ju tam pod strechou chrámu v suchu vychutnať celú. Dúfal som, že dážď za ten čas ustane, no bolo to už len horšie. Zotmelo sa, po púdži chrám zatvárali, tak mi nezostalo, len sa pokúsiť dostať do hotela. Pri východe z chrámu voda lejúca sa zo strechy vytvárala doslova vodnú stenu, asi aby nám potom už nebolo ľúto, že mokneme. Mláky už na nádvorí dávno neboli. Všade bola súvislá 15 cm vrstva vody. To isté na ulici. Schoval som sa pod prístrešok najbližšieho obchodu a rozmýšľal som, ako asi teraz prejdem tie tri kilometre do hotela. Autá a motorky jazdili tým jazerom na ceste, akoby sa nič nedialo. Na monzúny sú zvyknutí. Mával som na tuk tuky, ale samozrejme, že v tomto počasí boli všetky obsadené. Nakoniec po štvrťhodine mi jeden zastal. Dal som mu trojnásobok ceny. V hoteli som sa ako-tak usušil. A ráno bola modrá obloha a suché ulice. Kanalizácia je tu na takéto monzúny dimenzovaná.
Domáceho v hoteli som požiadal, aby mi vybavil požičanie motorky. Obvolal všetky požičovne v meste, no neúspešne. Tak mi ponúkol svoju vlastnú, no skromne poznamenal, že jej nefunguje kľúčová vec. Trúba. To je pre aziatov nesmierne nepostrádateľná súčiastka. Uistil som ho, že ja som Európan, my toľko netrúbime, mne vôbec nebude chýbať.
Motorkou som si prešiel ostrovy v okolí Džaffny prepojené hrádzami cez plytké lagúny plné rybárskych sietí. V dedinách, najmä mimo hlavných trás je veľa zničených a vypálených domov. Džaffna a jej okolie bolo centrum tamilskych tigrov.
Vynikajúcim rýchlym klimatizovaným vlakom som sa presunul do 200 kilometrov vzdialenej Anuradhapury, starého hlavného mesta ostrova. V Anuradhapure som si opäť požičal motorku a privstal som si - už o pol siedmej som bol na púdži v hlavnej svätyni tohto mesta plného chrámov - Srí Maha Bodhi. Stredobodom tohto pútneho miesta je 2000 rokov starý košatý strom, zasadený z výhonku iného významného stromu v Indii. Toto je prvý známy sále živý strom sveta, ktorý bol zasadený človekom. Chrám bol ráno plný modliacich sa.
Oblasť s chrámami je za mestom Anuradhapura, no reštaurácie tam nie sú. Našiel som si v Google Maps niečo s názvom Family Restaurant v susednej dedine. Ukázalo sa, že to je obyčajná garáž s jedným stolom. Bol som hladný, tak som si tam dal dve placky a akúsi omáčku. Jedol som to za stolom s nejakým šoférom. Celá rodina nakúkala zo zadných dverí vedúcich na zaprášený dvor, čo to majú za hosťa. Na obed som si potom našiel radšej vyhlásenú indickú reštauráciu, aby som tie raňajky vykompenzoval.
Ďalšie vyše 2000 rokov staré chrámy v Anuradhapure naozaj stali za to - boli to po egyptských pyramídach najväčšie staroveké stavby.
Na druhý deň som si ešte motorku na pol dňa nechal a šiel som sa pozrieť do 15 km vzdialeného Mihintale, kde po zdolaní veľa schodov je stúpa na mieste, kde na ostrove prijali budhizmus.
Na poobedie som si naplánoval cestu vlakom do Kolomba. Čakal som rýchlu a príjemnú cestu, ako dva dni predtým. Vagón síce vyzeral príjemne, ale cesta bola nekonečná. Vlak prišiel už na prvú zastávku s hodinovým meškaním, maximálnu rýchlosť dosahoval 50 km/h, stál na malých staniciach. Ťahala ho posunovacia lokomotíva. Čítal som v miestnych novinách niečo o štrajku rušňovodičov, tak možno to bol dôvod. Výsledkom bolo 200 kilometrov za 6 hodín.
V tomto meste pri medzinárodnom letisku s krásnou plážou bolo aj najviac turistov. Kupoval som si vodu, keď pred obchodom zastal tuk tuk a vybehol z neho žoviálny mladík. „Privjet!“, pozdravil ma. Hovorím – ak ma považuješ za Rusa, tak to ma veľmi urážaš. Ako to už býva v týchto turistických centrách, empatia k cudzincom je dôležitá. Chalan teda rýchlo prepol z rusofílie do rusofóbie: „Jasné, iba slopú a potom chrápu!“
Aerolínie, ktoré ma sem doviezli, Qatar Airways, mi spôsobili stresy typické pre túto pandémiu. Tri dni pred odletom mi prišiel e-mail, že môj let, a presne ho špecifikovali aj s číslom, je zrušený. Ako dôvod uviedli nové opatrenia vo – Vietname. Čudné. Na webe však bol môj let potvrdený. Tak som zavolal na infolinku, dvadsať minút som čakal, a celý ten čas mi milý ženský hlas do zblbnutia opakoval, že Qatar Airways sú aerolínie, na ktoré sa dá spoľahnúť. Potom mi operátor s indickým prízvukom povedal, že on podobne ako ja tiež vidí, že let je potvrdený a email mám ignorovať. Milé. Pretelefonoval som 50 eur. Po dvoch hodinách mi prišiel z aerolínií druhý e-mail, že si pomýlili texty mailov, a mne chceli iba poslať informáciu, že let z Kolomba do Dohy bude s lietadlom partnerskej spoločnosti Oman Air, takže palubný entertainment nebude až taký skvelý. No, zato predletový entertainment sa im náramne vydaril.
