Šantili s rovesníkmi na lúke, kým dávali pozor na húsky a kravičku, potom si našli pravú lásku, založili si rodiny a vychovali deti. Pretrpeli ťažké časy druhej svetovej vojny a občas veľa toho postrádali. Napokon si odrobili svoje roky, buď v poľnohospodárstve alebo v priemysle. Časom sa ale unavili a rokmi aj zoslabli a teraz tu trávia svoje „posledné“ dni. Sem-tam prerieknu jedno - dve slová, neviem prečo sa nerozprávajú medzi sebou, možno si nemajú čo povedať. Sú skľúčený, smútok sála z ich očí, ale keď sa do nich človek lepšie zahľadí, môže zbadať iskierku očakávania. Áno, oni čakajú,... neprestajne dúfajú, že dnes, ale ak nie dnes, tak potom zajtra určite príde niekto z rodiny, keď len na chvíľku, na hodinku ich navštívia, veď v dnešnej uponáhľanej dobe si treba vedieť čas dobre zadeliť a to oni dobre vedia, veď oni sú tak chápaví.
Skôr než zájdem k priateľke si na chodbe sadnem, počkám kým uschne dlážka, ktorú práve utreli. Hneď si ku mne prisadne čiperná starenka a zasype ma otázkami, odkiaľ som a koho idem navštíviť a pod. Lež vycítim, že nie ja som tu teraz dôležitá, ale ona, nie ja sa potrebujem vyrozprávať ale skôr ona a tak sa jej opýtam: „Pani, ako dlho ste tu a ako sa Vám vodí?“
Starenka stroho odpovedá, nechce veľa hovoriť, možno ju pri spomienkach na minulosť každé slovo pichne tam niekde v hĺbke, tam,... pri srdci. Chápem ju, aj mne sa zarosia oči keď počujem jej slová.
„Vychovala som štyri deti, troch synov a jednu dcéru. Vlani pochovala manžela a dcérka?... Tá mi ako dvadsaťštyriročná umrela na rakovinu. Nikomu neprajem pochovať si dieťa. Synovia sa oženili, majú svoje rodiny a,...“
Ťažko povzdychne a pokúsi sa udusiť v sebe plač. Tak rada by videla vnúčence a nie je jej to dopriate. Všetci sú zamestnaní čo ju teší, aspoň sa udržia nad hladinou a nič im nechýba. Ona má ťažkú cukrovku a potrebuje celodennú opateru, lež nik sa nemôže vzdať zamestnania, aby sa o ňu staral. A tak „prežije“ svoje posledné roky života tu, v domove dôchodcov, kde sa cíti dobre ale nie tak ako by sa cítila doma, medzi svojimi.
Dobre viem čo jej chýba, tejto matke a všetkým obyvateľom domova chýba jediná vec a to je LÁSKA detí k rodičom, láskavé SRDCE. Lebo: „Srdce je náhradou za všetko. No srdce nenahradí nič.“ – výrok P. Straussa.
Utrime slzy z očí starých rodičov, čo ak nás čaká tá istá cesta ako ich? Myslime na to a navštívme ich častejšie, urobme im radosť aspoň tých pár minút, veď úsmev na ich tvári je „nezaplatiteľný“.
