Krásny teplý letný deň sa schyľuje k večeru. Ohnivú guľu tesne pred ukončením svojej dennej púte zakrývajú mračná. Čisté modré jasno zrazu vymenia tmavé chmáry, z ktorých sa spustí príjemný dáždiček. Nočné trblietajúce sa svetielka dnes na oblohe nebudú mať miesto. Vykračujem si ulicou plnou uponáhľaných ľudí, ktorí utekajú čo najrýchlejšie domov, aby nezmokli.
Hľadia na mňa ako na blázna, no plač prírody mi ma ublížiť? Veď je to len voda, bez ktorej by sme nežili. Veci sa vysušia, ja sa poutieram, a pocit, že príroda sa snaží zmyť zo mňa všetko to zlé ma napĺňa. V hlave mi víri myšlienka za myšlienkou, môj rozum a srdiečko dostávajú riadne zabrať. Ale viem, že príroda je tu so mnou. Viem, že ak jej neublížim, ona mi neuškodí, len pomôže. A keď nariekam ja, bude aj ona.
Kráčam ďalej, zotmelo sa, dážď silnie, ulice sú prázdne. Už nik na mňa nepozerá ako na blázna, už mám pokoj a som tu sám so svojou mysľou. A keď si tá naša všemohúca zmyslí, že mi nestačili tisíce kvapiek, ktoré som prijal, na to, aby ma očistili, zošle poslednú výstrahu. Vtedy mierim domov už aj ja. „Disko šou“ nado mnou je síce pekná, ale strach a rešpekt, ktorý voči nej mám, prevláda.
Krásny teplý letný deň nemusí byť len vďaka žiarivému Slnku. Občas dá človeku dôvod na radosť aj prechádzka po daždi. Prechádzka plná premýšľania, pocitov, myšlienok, smútku, ale aj radosti. Otvorme svoju dušu prírode, viac jej dôverujme a verme, no najmä neubližujme!
