Žijeme v dobe plnej techniky, internetu, telefónov a kadečoho ďalšieho. Osobné stretnutia sa pomaly vytrácajú zo sveta. Ak niečo potrebujeme, je tu mobil, facebook, mail... Ale s niektorými ľuďmi jednoducho nie sme v kontakte. Nie preto, žeby sme nechceli. Niekedy sme síce prežili spolu nezabudnuteľné chvíle, no naše silné putá sa roztrhli a spoločné cesty skončili. Alebo sme sa len prosto vybrali inými smermi.
Veľké akcie, tisíce ľudí, obrovské množstvo stretnutí na každom rohu. Ľudia sa zdravia, objímajú, podávajú si ruky. Na tvárach sa im zračí úsmev od ucha k uchu, radosť zo spontánneho stretnutia. Vyprávajú si, čo majú nové, ako žijú, ako beží tento neúprosne rýchly život. Rozlúčia sa, poprajú si všetko dobré. A vtedy, po takomto stretnutí, sa vleje do nás kusisko blaženosti, no občas aj pocit nostalgie.
Stretnutie však nemusí byť vždy len o potešení a pekných spomienkach. Hoci navonok sa snažíme ukázať našu silu, vo vnútri si príliš tento okamih neužívame. A aj keď sme ho chceli zažiť, tú osobu veľmi stretnúť, niekedy to bolí. Smutné myšlienky víria hlavou jedna za druhou, a len čakáme, kedy sa budeme môcť pohnúť ďalej. I také sú stretnutia.
Každé jedno nám ponúkne čosi výnimočné, svojské. A je jedno, či stretneme dávneho spolužiaka zo základnej školy, niekdajších skvelých spoluhráčov, starých dobrých kamarátov, alebo bývalú priateľku. Ponúkne nám šancu na niečo, čo príde možno raz za rok, dva, tri... Bola by škoda premrhať ju.
