Nastupujem aj s ostatnými turistami do autobusu, ktorý vyzerá ako tie naše pred šesťdesiatimi rokmi. Šofér vykladá naše veľké kufre a cestovné tašky celkom hore na kapotu a upevňuje ich dlhými koženými remeňmi. Autobus naberá obrovský rozmer. Až sa bojím, či to prežijeme a batožinu nepostrácame. Cesta v polorozpadávajúcom sa autobuse trvala takmer hodinu a pol. Som rád, že môžem vystúpiť. V meste Hammamet sa ubytujem v skromnom hotelovom komplexe pozostávajúcom z prízemných bungalovov postavených v maurskom štýle. Nádhera. Ráno vidím vychádzajúce slnko sfarbené do červena ako začína veľmi rýchlo stúpať hore na oblohu. Jeho farba sa postupne mení na žltú. Intenzita svetla je čoskoro taká silná, že do slnka sa už nedá pozerať.
Mesto Hammamet sa rozprestiera hneď pri mori. Stredoeurópan žasne. Zalomenou bránou prechádzam do starého mesta opevneného múrmi. Miestni ho nazývajú Medinou. V okolí mešity obchody so suvenírmi už dávno vytlačili tradičné remeslo. Na každom kroku obdivujem keramiku, obrusy, elegantné odevy európskej módy a tuniskej tradície. Handlovať neviem a ani to neskúšam. Na juhu Hammametu ma zaujme priebežne vznikajúci komplex Marina Hammamet - Yasmine. Vidno v ňom už niekoľko novovybudovaných päťhviezdičkových hotelov. Sú krásne, ale bývať v nich ma ani veľmi neláka. Podarilo sa mi fotoaparátom zachytiť niektoré typické plody ako ďatle, ktoré tu nazývajú viagrou, granátové jablka, figy, či kvet banánovníka alebo kaktusy. Bavilo ma pozorovať aj miestnych obyvateľov pri rôznych činnostiach.
Hurá! Ide sa na fakultatívny výlet. Prvou zastávkou je hlavné mesto Tunis. Jeho jadrom je jeho Medina, staré arabské mesto s obchodnými ulicami nazývanými súky. Vládol tu živý chaotický ruch v úzkych uličkách, ľudia sa tlačili okolo obchodíkov, handlovali a rozprávali tak hlasno, že sa mi na prvý pohľad zdalo, že sa strašne hádajú. Národná kvetina jazmín sa viaže do malých kytičiek a malé deti ich predávajú mužom. Tí ich nosia za ľavým uchom, ak sú pripravení oženiť sa, alebo za pravým, ak sú už zadaní.
Západne asi štyri kilometre od centra mesta som navštívil Národné múzeum Bardo. Nevedel som sa vynadívať na mozaiky púnsko - rímskych umelcov. Sály sú tu pomenované podľa príslušných nálezísk najdôležitejšieho exponátu.
Ďalšou zastávkou boli pozostatky rímskeho mesta Kartágo. Najviac ma zaujali kúpele cisára Antónia Pia. Boli vraj druhými najväčšími v rímskom impériu. Zo samotných kúpeľov sú dnes zachované len niektoré mohutné mramorové stĺpy.
Poslednou zastávkou dnešného výletu je El Djem, obrovský amfiteáter. Jeho stavba bola prerušená povstaním a nebola nikdy dokončená. Na chvíľu som si myslel, že som v Ríme v Koloseu, tak veľmi sú si tieto stavby podobné. V ruinách som si nerušene popozeral žaláre pre odsúdených na smrť, klietky pre šelmy a prípravné miestnosti pre gladiátorov, ktoré boli celkom zachovalé.
O svojej dvojdňovej ceste autobusom severnou Afrikou a potom džípom po Sahare napíšem v ďalšom blogu. To spomínanie na leto ma trochu unavilo :)
