Naskytol sa mi tam totiž nie príliš lichotivý obraz dnešnej doby. Muž schúlene ležiaci vedľa lavičky. Opojený veľkým množstvom nápoja, tou metlou ľudstva.
Vedľa neho sedel psík. Náhubok nakrivo, vodítko voľne pohodené. V úprimných očiach sa mu zračila odhodlanosť. Odhodlanosť strážiť, odhodlanosť zostať so svojím pánom v dobrom aj zlom. Ľudia hľadeli na ten výjav a hundrali si popod nos: "Chudáčik. To je ale nezodpovednosť! A tá neuveriteľná vernosť."
Sedela som na lavičke asi pol hodinu. Psík občas zmenil polohu. Sadol, ľahol, dokonca sa prešiel až k mojím nohám. Mám voči neznámym psom rešpekt , ale pri tomto som cítila zvláštny pokoj. Jeden párik zaľúbencov ho pohladkal a hodil mu kúsok keksíku. Ovoňal, ale ani sa ho nedotkol. Tomu sa vraví poslušnosť!
Ako príbeh pokračoval? Prišlo policajné auto. Dvaja policajti začali s veľkou námahou pána budiť. Trvalo im to hodnú chvíľu, pretože jeho stav nedovoloval spoluprácu. Jeho komunikácia bola nezrozumiteľná. Nakoniec aspoň zvládol psovi napraviť náhubok a uchopiť vodítko do slabých rúk. Dav ľudí sa díval na celé to divadlo, až kým nedorazil autobus a všetci sme nastúpili.
Cestujúc v autobuse som si uvedomila, akú stopu vo mne ten psík a jeho neuveriteľná vernornosť zanechali. V detstve som aj ja mala svojho psíka. Nebola som však dobrý tréner, čiže bol skôr taký vetroplach. Jeho veselý vrtiaci sa chvostík (vlastne iba malý kýptik) ma vždy dokázal rozveseliť. Zverovala som sa mu so svojimi trápeniami a jeho úprimné očká ma vždy vypočuli.
Myslím, že nie sú zlé psy, iba zlí majitelia. Ako každý zvierací druh majú v sebe zakorenené predpoklady na to ako reagujú v určitých situáciách, no veľký význam v ich správaní má najmä výchova.
