Petra Turčanová
Duša jesene
Zlatožltý list pomaly padal k zemi. Stojac blízko okna som pozorovala to farebné divadlo. Listy akoby chceli skryť dušu Zeme smútiacu za letom. Asi by som mala smútiť s ňou. Za horúcimi paprskami slnka jemne pohrávajúcimi sa s mojou pokožkou, veselým detským džavotom nesúcim sa od vody, romantickými prechádzkami pri západe slnka s Michalom. Pri poslednej spomienke som sa zháčila. Michal. Kde je Michal? Poobzerala som sa po tmavej izbe. Posteľ. Malý nočný stolík. Skriňa. Všetko troška ošarpané. Nevadí! Po rokoch bývania na internáte si človek zvykne na všetko. Hlavne, nech príde Michal. Svojim humorom a bezstarostným prístupom k životu by dokázal rozžiariť aj tú najtmavšiu kuticu.
