Vďaka študijnému pobytu v zahraničí som si o tri mesiace oddialila zmenu statusu zo študentka na nezamestnaná. Počas tých mesiacov som popri písaní diplomovky a učení na štátnice, hľadala prácu a zároveň sledovala osudy svojich kamarátov, ktorí vyhlásili vojnu nezamestnanosti už koncom mája.
A výsledok. Väčšinou túto vojnu prehrávame. Nezáleží na tom, či sme manažéri, matematici, kartografi, biológovia, či pracovní psychológovia. Hľadať uplatnenie je boj, ktorý nás stojí veľmi veľa síl. Najmä psychických. Rozčarovanie, keď nedostaneme odpoveď od zamestnávateľa, nádej pred pohovorom, sklamanie, ak na ňom neuspejeme. Nie je sa čomu čudovať, keď mladí ľudia nakoniec kapitulujú a odchádzajú za prácou do zahraničia.
V auguste ma bola pozrieť kamarátka z Južnej Kórei. S ňou som na Erazme rozoberala všeličo, úsmevné i vážne témy. Tak prišiel rad aj na tému budúcnosti. Aj ona vyjadrila svoje obavy. S maminou sme sa zaujímali, akú majú v Kórei nezamestnanosť. Nevedela nám povedať, tak sme ju zisťovali na internete. Trojpercentná nezamestnanosť v porovnaní s viac ako štrnásť percentnou na Slovensku sa nám zdala smiešna. Začali sme ju ubezpečovať, že to určite nebude také zlé.
My, mladí ľudia celého sveta, prežívame strach o svoju budúcnosť, zmietame sa v období neistoty, sklamaní a obáv. Neostáva nám nič iné len sa vyzbrojiť dávkou trpezlivosti a sily, ktorá nám pomôže prekonať všetky životné prekážky.
