Reklama priviala do našej kuchyne parný hrniec Poki, wook Kena Homa, Magic Chopper a celú hŕbu zázračných misiek, ktoré uchovávajú všetko čerstvé. V strede pivnice si tróni Super bežkár. Muž v Teleshopingu na ňom priam s rozkošou precvičoval všetky svalové partie, ale medzi nami , keby ste počuli, aký hurónsky zvuk ten pekelný stroj vydáva, aj vy by ste ho s radosťou hodili do kúta.
Mohla by som menovať tisíce keksíkov, jogurtov, či nápojov, ktoré som si kúpila len kvôli pekne sa usmievajúcemu hercovi v reklame. Ich obsah ma však mnohokrát sklamal. Raz nám sprievodca v biologickom múzeu s úsmevom na tvári vysvetľoval, že svište nemasírujú chrbty kravám, aby dávali lepšie mliečko. Prečo nás výrobcovia Milky takto zavádzajú?
Keby naša občasná márnotratnosť spôsobená vplyvom reklamy bola jediným negatívnym faktorom tejto požieračky nervov, dokázala by som sa s tým ešte zmieriť. Predstavte si však na chvíľu scénu vo vašom najobľúbenejšom seriáli. Sexi hrdina sa chystá dať si dole tričko, na tento záber čakáte už asi štyri časti a v tom, bác, zaznie hlasná zvučka reklamy. Šľak ma z toho ide trafiť!
Vo večerných hodinách je to ešte oveľa horšie. Napínavú časť filmu po tretíkrát preruší zvuk reklamy. Jej obsah ma tak nudí, že behom piatich sekúnd zaspávam. Na druhý deň sa vždy ocina zahanbene pýtam, ako film skončil.
Ani neviem, prečo sa tu rozčuľujem. Mám predsa vďaka reklame dobrý námet, spracúvam ho počas prestávky v napínavom trilleri na našom záchode voňajúcom sviežou citrónovou vôňou nového Brise one touch.
(Fejtón, 2006 )
