Náš najmladšímal 10 rokov už dosť dávno za sebou, keď dostal pozvánkuna očkovanie. Práve nastúpil do prímy, a taksme sa snažili organizačne zvládnuť novú školu a staré povinnosti (hlavne hudobnú). Do toho vpadloočkovanie — za normálnych okolností nič významné,u nás ďalší problém na riešenie rodinnéhoharmonogramu. Škola bola v Bratislave, trvalé bydlisko a ajmiesto očkovania v Šamoríne.
Bol nutný presun domesta vzdialeného 20-25 km, čo v špičke trvá cca 45minút až hodinu. Fajn, najneskôr o pol tretej aleboradšej trochu skôr ho treba uvoľniť z poslednej hodiny.Chrobáčik sa rýchlo naje v jedálni a utekáme,aj tak budeme mať čo robiť, aby sme to stihli. Popoludnie budestratené.
S inštrukciami a ospravedlnenkou sme ho ráno púšťali do školy. Prišlasom pred školu presne ako sme sa dohodli. Jarko nikde. Nášnajmladší je taký pomalší, dôkladnýtyp, asi sa neponáhľa a ešte sedí kdesi nad tanierom.Prešla štvrťhodinka. Jarko stále nikde. Saaakriš, kde je?Ešte 10-15 minút a môžeme na očkovanie zabudnúť.
Prešlo ďalších10 minút. To už som vbehla do školy. Vrátnik mapustil do jedálne — tam prázdno. Utekala som do jehotriedy — pani profesorka na mňa prekvapene pozerá: „Aleveď on išiel už po piatej hodine, že musí ísť k doktorke.“
Pane bože! Kde je!? Čoteraz!? Kolená sa mi začali chvieť. Nechápem!Ako sme sa mohli minúť?
Utekala som eštevyspovedať vrátnika. Ten si na nikoho takého nepamätá.Detí sa tam premelie …
Pred školou nebol. Možnoma zle pochopil a išiel za mnou do roboty. Utekala som naspäťdo kancelárie. Tam nikto. Čo teraz? Na očkovanie sme užmohli dávno zabudnúť.
Kde je? Kde mám dieťa!?
Katastrofickéscenáre naskakovali jeden za druhým. Určite ho prešloauto a leží v niektorej nemocnici. Ale v ktorej? Ako hovlastne hľadať?
Bola tu ešte jednamožnosť. Ako konzumentka amerických krimiseriálov somsa jedovatým myšlienkam, ako mi kdesi v tmavom kúteBratislavy mordujú dieťa, nedokázala ubrániť.
Len nech sa ti prebohanič nestalo. Nech je to len tá tvoja povestnáumotanosť. Motovidlo jedno, takto ma vystrašiť. Veďpočkaj, keď sa mi dostaneš pod ruky, ja ťa asi rozpučím …
Nohy sa mi podlamovali prirôznych divokých predstavách, ktoré sa namňa valili jedna za druhou. Čo teraz? Obvolať nemocnice, alebo ísťna políciu? Práve keď som bola v rozhodovaní,ktorá z tých hrozivých možností sa munaozaj stala a ktorá je pre mňa prijateľnejšia, zazvonilmobil.
„Kde ste? Jarko tu stojípri mne, je celý urevaný,“ volal nám jehostarší brat, ktorý chodí do tej istej školy a v pohodičke si odsedel celé vyučovanie.
Ja si už nepamätám,ako som na neho zareagovala, keď sme sa konečne stretli, ale jehouslzená tvár mi určite zobrala všetky jedovatéslová z úst. Vďaka vlastnej predstavivosti som siužila strachu, žeby som ho mohla pár rôčkov rozdávať.
Čo sa vlastne stalo? Nužnáš expert sa rýchlo najedol (u neho vecnepredstaviteľná) a namiesto toho, aby čakal pred školou,vybral sa iniciatívne za mnou. Keďže chodil do novej školy,ešte sme nemali nacvičené trasy — obišli sme sa. Kýmja som čakala pred školou, on docupkal „za mnou“. Keď manenašiel, nenapadlo ho nič múdrejšie ako vrátiť sanaspäť. Takto sme sa mohli po tejto trase obchádzať aždo večera …
Ešteže ho pred školouodchytil jeho brat a ukončili sme toto cyklické krúženie.
Prišlo potom ešte k „suchému nácviku“: „Keď zistíš, že niesme tam, kde si nás čakal, ostaň na mieste. Ja alebo tatinosi ťa už nájdeme. Najhoršie je, keď pobehuješ z miesta namiesto.“ Myslíte, že to pomohlo? Nie! Ešte mi potompripravil 2-3 podobne radostné chvíľky (to dieťa mádar). Nepomohlo ani, že má mobil pri sebe — keď je vypnutýalebo vybitý, s komunikáciou veľa nenarobíte.
Pred poslednouneštandardnou situáciou už hlásil rovno: „Ja viem,ja viem, mám ostať na mieste a čakať, kým si po mňaprídete.“
