„Dobré ráno mladá pani! Pomôžeme pri vstávaní? Sfúkneme ti sníček z očí, vyskočí, či nevyskočí?“ Lucia zachytila myšlienku, ktorá jej pripomenula jednu naivnú detskú pesničku, odrhovačku, s ktorou okamžite priletela aj melódia a teraz nešla z hlavy von.
„Toto čo má byť? Au, mi tá odrhovačka urobí dieru v hlave.“
„Nepáči sa ti? A ja, že ťa poteším hneď takto zrána.“
„Čo sa to deje? Je tu niekto?“ Lucia nevedela určiť, čo vlastne bolo podnetom na túto otázku. S námahou otvorila oči a poobzerala sa po izbe. Všetko bolo tak, ako to dôverne pozná. Skriňa, stôl aj posteľ boli na svojom mieste. Aj šaty ležali tam, kde ich večer odložila.
„Bdiem, alebo spím?“ sama nevedela posúdiť, či sa už zobudila.
„Neboj sa. Neublížim ti. Som tvoj priateľ.“
„Priateľ? Aký priateľ? A vôbec – kde si, keď ťa tu nevidím? Najskôr mi šibe. Už sa vidím ako hovorím Jane: Vieš, včera som mala blízke stretnutie tretieho druhu. Aj sme si spolu pekne pokecali, aj sme rozobrali o čom je život a tak.“
„No, to môžeme. Chceš poznať dôvody, prečo si sa narodila?“
„Som si robila srandu! Čo nerozumieš žartu?“
„A ty? Ty rozumieš môjmu?“
„Ták, vlezie mi to do hlavy a ešte sa tvári ako pupok sveta. Vieš čo, kamoš? Choď do čerta! Ďakujem pekne! Ja o takúto spoločnosť nestojím.“
„Pozrime sa, aká netýkavka. Slečinka sa nám urazila. A teraz si nahovára, že má všetko pod kontrolou. No schválne, skús ma poslať kamsi, ak to dokážeš.“
„Chrobáčik, ja na teba zvysoka kašlem! Vylez mi na hrb. Totálna ignorácia z mojej strany.“
„Si si istá? Naozaj ma dokážeš zignorovať? Veď poďme skúsiť. Teraz určite nebudeš rozmýšľať nad tým, ako dnes odpovieš na Mišovu ponuku na spoluprácu. Veď už si rozhodnutá.“
„Samozrejme, že už som rozhodnutá. Je to od neho totálny podraz. Ja to odmakám a on bude vylizovať smotanu … Počkať! Čo to robím? Za prvé odkiaľ vieš o Mišovi? Nechápem! Za druhé – sakra dostal si ma, chytila som sa na lep. Ale teraz sa pekelne sústredím a určite ťa z tej svojej hlúpej gebule vyštvem!“
Lucia sa zaťala, pevne rozhodnutá už nijako nezachytávať a ani náhodou nereagovať na podnety. Nadýchla sa, akoby išla do vody skočiť a začala počítať. Jeden, dva, tri …
Dlho nevydržala. Najskôr vyfúkla vzduch a vzápätí stratila aj koncentráciu, pomocou ktorej sa snažila nevnímať záhadného neznámeho.
„Takže Mišo je darebák, ktorý ťa vyciciava,“ prebrala sa cez jej obranu zákerná myšlienka.
„Do šľaka! Čo nedokážem udržať svoje myšlienky v jednej kope?“ Lucia sa už celkom vážne zlostila. „Rýchlo nejakú pieseň ja ho obabrem potvoráka jedného!“ Už len si spomenúť na akúkoľvek pesničku bol problém. Najskôr prišli na myseľ slovenské ľudové – spomienka na detstvo. Ale asi to už bola poriadne bledá spomienka. Databáza pesničiek sa rýchlo vyčerpala. Spievať ich dokolečka-dokola jej prišlo stupídne.
„Celkom zaujímavé. Viacej ich už nepoznáš?“ opäť sa jej rozozvučal v hlave neočakávaný spoločník.
„Si zo mňa robí srandu!“ Lucia vycítila posmešnosť v jeho otázke. „Čo odo mňa vlastne chceš? Keď budem s tebou takto pokračovať, tak zajtra môžem ísť rovno do cvokárne,“ zmenila Lucia taktiku. Trocha súcitu, pohranie sa s citmi, to už mala vyskúšané. U ľudí to zvyklo zabrať. Ktovie, možno aj teraz jej takáto stratégia pomôže. „Dobre, neviem sa ťa zbaviť. Situáciu máš pod kontrolou ty. Ale nechápem, prečo si tu. O čo ti ide?“
„Ále, blúdim si tu tak letom-svetom a naraz čo nevidím, či presnejšie necítim? Práve si bola v tom správnom stave, keď som išiel okolo. A hovorím si, čo takto zaťukať a pokúsiť sa trošku si pokecať. Reku, vyskúšam. Veď ak nič nezachytí, tak sa nič nedeje. A tak som tu. Tuším si si moje klopanie všimla.“
„Ty si tu len tak poletuješ a otravuješ úbohých ľudí, čo sa čerstvo budia? Ďakujem pekne! A čo takto právo na súkromie? To ti nič nehovorí?“
„Ale no tak, veď sa už nedurdi. Nehovor mi, že ťa naša diskusia nezaujala. Veď je sranda. Nie?“
„Ja si srandu predstavujem inak. Ozaj, diskusia? Tomuto ty hovoríš diskusia? Keď sa bavím s kamošmi, tak sa aj zasmejeme a vôbec sme radi, že sme spolu. Nevšimla som si, že by sa tu niekto smial.“
„Schválne, čo ti pri našej diskusii chýba?“
„Sranduješ? Už to najzákladnejšie. Tvoja tvár, tvoj hlas, veď vôbec neviem kto si, odkiaľ si, ako vyzeráš a tak. A vôbec, keď tak rozmýšľam, ako sa my dvaja vlastne dohovárame? To je nejaká telepatia, či čo?“
„Bingo! Presne tak, telepatia. Vážené dámy a vážení páni, práve máte príležitosť vyskúšať si na vlastnej koži najnovšie možnosti modernej doby. Tram-ta-da-dá! Te-le-pa-tiu. Rozmenené na drobné – prenos myšlienok z jednej osoby na druhú. Čo ty na to, moja drahá, nepáči sa ti tvoja nová schopnosť?“
„Nová schopnosť?“ Luciu táto poznámočka veľmi zaujala. „To mi chceš povedať, že už ju budem mať na trvalo? To akože budem odteraz vedieť čítať ľuďom myšlienky?“
„Nó, nie tak úplne. Soráč. To som v zápale nadšenia trošičku prehnal. Na to, aby si sa mohla telepaticky spojiť s niekým iným, potrebuješ najprv výcvik. Teraz ide prenos čistých myšlienok priamo medzi nami. Ale prenos medzi ľuďmi navzájom, to už je iná káva. Každá myšlienka môže byť podfarbená ďalšími informáciami. Napríklad rôzne druhy pocitov – spokojnosť, nedôvera, neistota, alebo obrazov, dokonca aj vôní. No a niekedy sa môžu prenášať aj veľmi silné emócie – hnev, radosť, ľútosť, žiaľ, nadšenie a čo ja viem čo ešte. Telepatia, to ti je poriadna veda, to nie je len tak.“
„Ty si teda dobrý! Najprv namotávaš na telepatiu a teraz naraz: Pardón, pardón, slečna, nie ste ešte dosť zrelá. Pán má silné ramená, čo?“
„Chceš si to vyskúšať? Fajn, tak poďme na to.“
Najprv sa nedialo nič. Potom kdesi uprostred jej tela sa začal prebúdzať pocit – najprv bol takmer nezachytiteľný, ale začal sa zväčšovať a zväčšovať, až Lucia dokázala určiť aký vlastne je. Bolo to šibalstvo. Podobné niečo zažila, keď naposledy nachytala svoju kamošku na slovnú hračku, ktorú tá najprv nepochopila. Vtedy s napätím očakávala, kedy jej konečne docvakne. Potom sa na vtipe ešte pol hodiny chichotali ako bláznivé. Teraz to bolo podobné, len o hodný kus silnejšie. Akoby ju zaliala morská vlna, pred ktorou sa nedá ujsť.
„To čo sa so mnou deje?“ pocit, ktorý cez ňu prechádzal bol silný, nástojčivý a úplne mimo jej kontrolu. Lucia dostala strach z neznámeho. A vďaka tomu sa okrem emócie prichádzajúcej zvonka pridala aj jej vlastná. Lucia mala pocit, akoby sa uprostred je tela zrazili dve morské vlny. Každá z nich predstavovala jednu z emócií. Šibalstvo a strach – to je veru riadne strelená kombinácia. Srdce sa jej roztĺklo ako o závod, začala prudšie dýchať.
„Nedá sa to zastaviť? Je mi to nepríjemné!“ prosebne zvolala.
Morské vlny, ktoré narobili v jej vnútri poriadnu búrku, od seba odstúpili a aj dýchanie sa pomaly vracalo do normálu.
„Nemyslela som, že prenos emócií bude taký nepríjemný.“
„A to si ešte nezažila hnev, alebo nenávisť. Až potom môžeš hovoriť o nepríjemných pocitoch. Tak čo, už trochu rozumieš, prečo treba najskôr tréning? Nie je to zasa také jednoduché, zachytávať emócie iných ľudí.“
„Nemyslela som si, že to bude ťažké. No dobre, už viem že to nie je žiadna sranda.“
„Ups, tuším ma už šéfstvo volá. Tak na dnes končíme. Možno nabudúce ešte čosi vyskúšame. Maj sa krásne. Pá, pá.“
