Prvé, čo mi pri čítaní Nového zákona udrelo do očí, bol iný jazyk oproti Starému zákonu. Vety, ktoré som v ňom čítala, sa len s veľkou dávkou fantázie dajú nazvať veršami. Pritom Nový zákon sa mi čítal oveľa ľahšie než starý. Akoby v tom bol prísľub niečoho nového, zrozumiteľnejšieho. Pri čítaní evanjelií ma hneď napadlo – doba spred 2000 rokov pripomína tú dnešnú svojím formalizmom, ktorý mnohí ľudia spolu s vierou prijali, podobne ako farizejovia. Vtedy prišiel výnimočný muž a roztrepal škatuľky, v ktorých sa Izraeliti naučili vnímať Boha. V každom prípade z Nového zákona veľmi silno cítiť, že je to niečo nové, čo prináša zmenu. Uzatvára sa jedna vývojová etapa a prichádza nová.
Nový zákon som začala čítať, bez akýchkoľvek znalostí okolností, za akých boli evanjeliá spísané. Napísali ich jeho učeníci, alebo niekto iný? Povedala som si: toto ešte preskúmam. A keďže som to hneď nevedela uzavrieť, brala som popisy ako diela jeho súčasníkov. Neskôr som si pohľadala, ako to vlastne s evanjeliami, s apokryfmi a vôbec výberom jednotlivých textov do biblie bolo. Hm, takže máme tu prapôvodný zdroj – „Q“. Najstaršie písomné materiály sú z druhého storočia. Odborníci o veku týchto písomných zdrojov tuším vedú polemiky doteraz. Napríklad Jánovo evanjelium: napísal ho Ján – najmilší Ježišov učeník, alebo jeho žiaci?
S údivom som zistila, že materiálov popisujúcich Ježišovskú dobu je oveľa viacej, než len biblické evanjeliá. Spôsob, akým boli jednotlivé diela vyberané do Nového zákona – nech žije politika! Môžem si zase vybrať, komu budem veriť a komu nie. Som rada, že som sa vďaka svojej zvedavosti dostala aj po apokryfy. Prečítala som si tak ďalšie diela z tej doby – mnohé označené za gnostické. Napríklad Tomášovo evanjelium – do biblie sa nedostalo. Pre mňa má však jeho prečítanie oveľa väčšiu výpovednú hodnotu než tie, čo sú uvedené v biblii. Z neho som mala pocit, že ho písal niekto, kto bol Ježišovým súčasníkom.
Pred písaním tohto článka som si Nový zákon opäť otvorila a pri jeho čítaní som si uvedomila, že môj uhol pohľadu na písaný text sa v niečom zmenil. Už som možnosť, že ich písali jeho súčasníci vylúčila a naraz sa vynorilo množstvo drobných nezrovnalostí, ktoré som si pri úvodnom čítaní nevšimla. Také jemné nenápadné napasovávanie textu, ktoré opisuje človek o 1-2 storočia neskôr. Písali v podobe „asi sa to stane“ v čase, keď už vedeli, čo sa udialo.
Zaujímavé však je, že podobenstvá na mňa pôsobia aj po opätovnom prečítaní stále rovnako. Majú v sebe veľmi silný náboj. Nútia ma skúšať im porozumieť. Ja som už v evanjeliách zachytávala priepastný rozdiel medzi tým, ako uvažoval Ježiš, a tým ako jeho slová nechápali ľudia okolo neho. Kým v prípade Starého zákona som mala pocit, že si môžem z textu vyberať, tu to bolo presne naopak. Akoby som mala potrebu pochopiť všetky podobenstvá. Skrátka, že každé jedno z nich je pre mňa dôležité. Pritom si myslím, že ich výklad je už čisto osobná vec a aj s ohľadom na mnohé články na blogoch vidím, že si biblické texty vysvetľujeme rozdielne.
Viete čo mi Ježišove podobenstvá pripomínajú? Film! Keď pozerám film – je to trojrozmerný obraz prenesený do dvoch rozmerov. Moja fantázia nemá problém si obraz pri pozeraní opäť preložiť do troch rozmerov. Podobný princíp na mňa dýcha z podobenstiev. Akoby ich vytváral niekto, kto buď vedel oveľa viacej o zmysle života, alebo sa mu minimálne podarilo tento pocit do nich dať. Prečítala som si pár riadkov a úplne automaticky som začala hľadať hlbší zmysel v tých slovách. Akoby okrem prvého plánu bol vo vetičkách ukrytý ešte ďalší a ktovie - možno pod ním ešte ďalší zmysel. Nádherná tvorivá robota. Vôbec sa nedivím, že jeho učeníci s tým mali problém. Našťastie mali pri sebe tvorcu toho obrazu a on im mohol potom ďalšími popismi ten obraz dotvárať. Hm, ale my už sme v úplne inej situácii. Už je to len a len v našich rukách.
Apropos film! Keď som začala čítať Nový zákon, práve uviedli do kín film Mela Gibsona „Umučenie Krista”. Bola to zaujímavá zhoda okolností a nemohla som odolať – ten film sme si s manželom išli pozrieť. Dve scény z neho akosi silnejšie vo mne zarezonovali. Prvá bola z getsemanskej záhrady večer pred tým, ako mali Ježiša uväzniť. Ježiš sa vzdialil od svojich učeníkov. Neviem, či to bola len náhoda, alebo zámer režiséra, ale podarilo sa mu nádherne vyjadriť osudovosť danej chvíle. Ja som najviac cítila strach, prostý ľudský strach, z neznámeho. Rozhodnutie už padlo, nedalo sa nikam uhnúť, ale teraz nastupuje otázka: „zvládnem to, čo príde, veď som len človek?”
Už ste to niekedy zažili? Urobili ste rozhodnutie, ktoré ide proti vlastnému rozumu? Keď po analýze je jasné, že ten krok prinesie predovšetkým bolesť, neistotu, možno hanbu. Šanca, že by priniesol aj niečo pozitívne, je taká žalostne malá … Je to krok do neznáma s absolútne neodhadnuteľným výsledkom. A aj napriek tomu, že rozum radí „uhni, je to bláznovstvo, urobiť to”, aj tak to urobíte. V mene vyššieho princípu. Princípu, ktorému možno ani sami nerozumiete, ale cítite ho, že jestvuje a je jediným, podľa ktorého sa dá konať. Niekto ho môže nazvať morálny princíp, iný božou vôľou … Spomínam si, že moje prvé stretnutie s Novým zákonom bolo v podobe citátu z 1. lista korintským, 1. kapitola, verš 27: „ale čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil; čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby mocných zahanbil …” Tento veršík mal pre mňa osobitý význam a bol zhrnutím procesu, ktorý som v nedávnej minulosti úplne intuitívne prežila.
Druhý obraz z filmu bol v scéne, keď Ježiša viedli k miestu ukrižovania. Jeho matka bežala poza dav. Očami sledovala svojho syna. Už vedela, čo ho čaká. Povedala vetu: „Som tvoja pokorná služobníčka.” Vetička ostala zacviknutá kdesi v mojom podvedomí a ja som sa s ňou potrebovala vysporiadať. Po starostlivom preberaní tej vety som si uvedomila, že ja v sebe asi nikdy nebudem mať takýto druh pokory. Byť súčasťou nejakého veľkolepého plánu, to je ešte v pohode, ale nemať potuchy, o čom ten plán je? Hm, to som si na sebe všimla, že to mi už robí problém. Ja jednoducho potrebujem vedieť aspoň kúštiček, ždibôčku o čom to celé je. Inak sa vzpieram a budem s tým bojovať (mám to vyskúšané). Možno je to pre rozdielnosť pováh, možno preto, že už doba pokročila, to naozaj neviem posúdiť. Viem len, že ja som svoje nelogické obdobie nedokázala len tak s pokorou akceptovať. Naopak začala som hľadať, objavovať rôzne súvislosti a toto poznávanie ma posúvalo stále ďalej a ďalej.
Posledná kľúčová myšlienka vo mne doznievala po ceste z kina. Pre mňa nebolo dôležité, že bolo vo filme ukrižovanie poriadne preexponované. Žijeme v dobe hororov a filmový priemysel tlačí na naše podvedomie silnými prostriedkami. Vlastne je na nás, či si vezmeme ako najsilnejší zážitok práve túto líniu, alebo sa pokúsime zahĺbiť viacej. Priznám sa, že ma Gibson fascinuje. Tuším ho kdesi tlačí topánka a rieši to spôsobom pre neho najprijateľnejším – tvorbou neobvyklých filmov. Nuž a nad čím som dumala? Vo filme táto myšlienka priamo uvedená nebola, ale pre mňa ako najsilnejší odkaz bolo, že ukrižovaním vykúpil ostatných. Môžeme si pod tým predstavovať čokoľvek. Pre mňa osobne to v sebe skrýva posolstvo, že sa nemusím báť robiť chyby. S tým sa počíta! Dôležitejšie je, či som schopná ich spoznávať, priznať si, že som schybila a potom sa pokúšať v ďalšej fáze sa starých chýb vyvarovať.
Vďaka Gibsonovmu filmu sa mi podarilo vnímať Ježiša ako ľudskú bytosť. Už v evanjeliách som si všimla, že aj napriek značnej glorifikácii jeho osoby je tu jemnučko naznačený jeho vývoj a posun v niektorých otázkach. Najprv jednoznačné „nie“ – pomáham len Židom, neskôr už akceptovanie aj príslušníkov iných národov.
Myslím si, že Ježiš bol veľmi ambiciózny muž. Asi by som mala hneď vysvetliť, že ja pojmy ambicióznosť či egoizmus nevnímam negatívne, ale ako súčasť našej výbavy, vďaka ktorej sme schopní sa posúvať vpred. Pravdepodobne zachytil signály, že by mohol nejakým spôsobom napĺňať proroctvá. Určite ich začal študovať a postupne akceptoval svoju úlohu v dejinách ľudstva. Ale musel byť z toho asi aj dosť zmätený – určite nie všetky proroctvá na neho sedeli doslovne. Ktovie či ich aj on bral obrazne? Predpokladám, že tiež musel prejsť nejakú cestu, kým si tieto veci ujasnil. V konečnom dôsledku aj ľudia okolo neho – je mesiáš, nie je? Ťažká voľba – mal prísť kráľ a bum-bác namiesto toho tesár. Tak je to prorokmi určený človek alebo podvodník? Dnes už vieme, ako to celé dopadlo.
Myslela som si, že budem písať o Novom zákone, zisťujem však, že najdôležitejšie pre mňa sú podobenstvá v ňom ukryté a snaha pochopiť muža, ktorý žil 2000 rokov pred nami a mal schopnosť uložiť do svojich podobenstiev hádanky, ktorých rozlúsknutie je zaujímavé aj pre človeka 21. storočia. Pred nami už asi stojí otázka skôr v rovine – budeme brať podobenstvá len ako súčasť historického odkazu, alebo v nich nájdeme skryté posolstvá aj pre nás samotných.
