Pred dvomi rokmi som sa zúčastnilaniekoľkých workshopov, kde si najmä pedagógoviavymieňali skúsenosti z vyučovania a mimoškolskej činnosti.Cieľom bolo ukázať ako viesť deti netradičnýmia tvorivými spôsobmi. Jeden z nich sa mi hlboko vryl dopamäti. Jeho organizátorky sa rozhodli dať námšancu precítiť aké to je, keď nič nevidíme.Zaviazali nám oči a prikázali vo dvojiciach robiťrôzne úlohy tak, že sa môžeme len dotýkať- nesmieme prehovoriť.
Do toho čítali úryvky zknihy o dievčatku, ktoré ešte ako maličké vážneochorelo a prišlo postupne o zrak aj sluch. Keďže bolo primalé,nestihlo sa naučiť rozprávať. Ten príbeh jedojemný a bol spracovaný aj ako film. Na ľudskéemócie to bol silný zážitok.
Z knižky vybrali aj pasáž, keďto malé dievčatko nejakou „šťastnou“ zhodou okolnostízavrelo mamu do komory a podarilo sa jej otočiť kľúčom.Mama v komore najprv kričala, ale nikto ju nepočul. Potom začalabúchať na dvere. Nato sa zbehli všetci domáci a ohúreneostali stáť vo dverách. Malé dievčatko malotvár aj ruky nalepené na dvere a neuveriteľne šťastnývýraz na tvári. Cítilo otrasy dverí, naktoré búchala mama. Objavilo, že v tom jej tmavom a úplne tichom svete predsa len existuje spôsob, ako sadajú zachytávať podnety. Jej príbeh sa potomrozvíjal ďalej, keď najali opatrovateľku a tápomocou hladkania naučila malú komunikovať so svetom ...
Pri pasáži o tom, ako malédievčatko odhalilo, že za jej obzorom existuje ešte ďalšípre ňu neznámy svet, mi naskočili zimomriavky. Bolo to akotichá pozvánka na miesta, kam som dovtedy odmietalavykročiť. Miesta, ktoré sa nedajú obsiahnuť našímrozumom, ale napriek tomu existujú. Záleží lenna tom ako citlivo máme nastavené senzory, ktorýmiich zachytávame.
Ja som to pozvanie prijala a pomaly,opatrne vykročila. Dostala som sa na neznáme územie, v ktorom som sa najprv potrebovala zorientovať. Odvtedy sa učímako sa tam mám správať. Vyskočila veľkáhromada otázok. Na niektoré už odpovede poznám,niektoré sú ešte stále ako hlavolamy predomnou. Ktovie, možno pri tom hľadaní dospejem aj do bodu, keďotázka: „načo sme sa narodili?“ už nebude tajomstvom ...
Ja viem, je to široká téma.Ako také jedno obrovské klbko, z ktorého sícemôžem vytiahnuť nitku a chvíľu si ju obzerať a skúmať, ale ešte stále mi to nič nehovorí o tom klbku. Potom môžem klbko otočiť a potiahnuť nitku nainom mieste a zase sa dozvedieť niečo nové. Tak postupnenapredovať stále ďalej a ďalej. Jedno ako-tak pochopíma ďalšie sa už nenápadne hlási: „Aj ja som tu a treba ma preskúmať!“
Pri svojich potulkách pointernete som sa dostala k tomuto príbehu. Myslím, že každý z náschce patriť do skupiny tých osvietených. Otázneje, kam naozaj patríme.
