K vyžadovaniu a zneužívaniu pomoci.
O rôznych funkčných a nefunkčných rozvojových programoch som sarozpisovala v niektorých predchádzajúcich článkoch. Dobrá rozvojová podpora(teraz nehovorím o charite pre hladujúcich, ale o podpore pre ľudí, ktorí sícemajú čo jesť, ale nemajú žiadne vzdelanie ani prácu a ani možnosť jedno čidruhé získať) dáva ľuďom možnosti ako sa o seba postarať sám. Patrí k tomuvzdelávanie, prístup k informáciam, praktické tréningy a podobne, niecharitatívne dávanie, pretože ľudia, ktorých raz naučíme, že môžu dostávať beztoho, aby sa k tomu akokoľvek pričinili, budú naďalej stáť s natiahnutou rukou.
Ale keď sa toto stane, máme z toho obviňovať ľudí, ktorých sme saminevhodnou “pomocou” skorumpovali? Nie je to skôr naša chyba ako pomáhateľov?Kedysi som pracovala v Bratislave pre nadáciu, poskytujúcu granty a štipendiá.Mávali sme v kancelárii takmer až davy Slovákov, ktorí mali pocit, že majúnárok na to, aby dostali podporu či štipendium, lebo nejký ich známy čosidostal či sú oni horší? Boli to naše systémy podpory, ktoré sme museliprerobiť, aby sme sa tomuto vyhli. Takáto forma rozmaznania nevhodnou pomocourozhodne nie je špecifickou africkou črtou. Každý človek, keď zistí, že môžečosi dostať bez toho, aby sa musel namáhať spohodlnie a bude vyžadovať ďalšiupodporu.
K lenivosti a nedostatku rozmýšľania:
Nazývať Uganďanov pomalými a lenivými je podľa mňa nefér zjednodušenie.Väčšina Uganďanov, ktorí pracujú, pracujú veľa a celodenne. V Ugande neexistujúobmedzenia pracovnej doby, väčšinou sa pracuje 10 aj 12 hodín 6 dní v týždni,stretnúť ale niekoho, kto pracuje 12 hodín 7 dní v týždni nie je nič veľmiprekvapivé či výnimočné. V juhozápadnej rurálnej Ugande, kde žijeme jenezamestnanosť okolo 75%, takže lenivéhopracovníka, ktorý by sa očividne ulieval zamestnávateľ nemá veľký problémnahradiť.
Nezamestnaní rurálni Uganďania žijúz vlastného poľa. Väčšina rodín, ktorá nemá zamestnaného člena, pracujecelý deň na poli. Robia všetci – muži, ženy a deti odkedy vládzu zdvihnúťmotyku od rána do večera, aby sa uživili. 80% svojej produkciezjedia, zvyšok predajú, zo získaných peňazí musia ešte nakúpiť semená na ďalšiusadzbu, na ostatné výdaje im ostáva veľmi málo.
Určite, nájdete aj Uganďanov, ktorí stráviav krčme celý deň, ale rozhodne sa to netýka väčšiny populácie.
To, načo väčšina našincov v mysleníUganďanov narazí a nechápe je spojené s oným typickým africkým spôsobommyslenia - filozofiou života pre dnešok.
Na jednej strane ich obdivujeme. Ako sa títoľudia, ktorí žijú vo veľkej chudobe s veľmi nízkou perspektívou nazlepšenie dokážu tešiť zo života. Ak sa nám podarí zúčastniť ich osláv,svadieb, či iných príležitostí, obdivujeme spontánnosť a priam detskúradosť s akou napriek všetkému žijú. Užívajú si dneška a nemyslia nazajtrajšok. Načo aj, keď pravdepodobne nebude lepší ako dnešok...
Ale pri živote pre dnešok je aj logické sanesnažiť urobiť dnes, čo sa dá urobiť zajtra, nie? Týmto spôsobom sa dostávame k častým absurdným situáciam prenás nepochopiteľným.
Takým typickým príkladom môže byť našavlaňajšia historka so zlomeným schodom. Miesto na ostrove, kde stojí nášprojekt je v podstate jeden strmý kopec s terasovitým terénom. Priprechode na vyššiu terasu, kadiaľ sa dvakrát do týždňa nosia zásoby do kuchynesú drevené schody. I jeden zo schodov sa zlomil. Asi mesiac naši kuchynskípomocníci dvakrát do týždňa horko-ťažko ponad dieru v schodoch veľkévrecia s fazuľou, múkou, či cukrom krkolomne prenášali. Až som sa ichopýtala, že či ich napadlo schod jednoducho opraviť – stačí nájsť doskua priklincovať na miesto, že im to síce zaberie dnes snáď 20 minút, kým sisprávnu dosku nájdu a odrežú, ale už zajtra sa im do tých schodov polezieoveľa ľahšie. Zadívali sa na mňa, potom vyčarovali ten veľký nadšený africkýúsmev a úprimne mi poďakovali, že takto sa na to pozerať ich nenapadlo.O 20 minút bol schod opravený.
Je to lenivosť? Nie, však predsa cez tenzlomený schod ťahali vrecia rýchlo, a s vysokým pracovným nasadením.Je to iba pre nás nepochopiteľne iné myslenie... Ale nemyslím, že máme nárok sa nad tým zvysoka uškŕňať, je tov istom zmysle ich spôsob, ako sa vyrovnať so životom, aký si my aninevieme predstaviť...
