Komunitný projekt v Ugande (www.lakebunyonyi.net), americký manžel, dve dcéry, online vzdelávanie a chuť cestovať a objavovať nové veci... Zoznam autorových rubrík: africký život, americký život, len tak kecam, Súkromné, Nezaradené
Keď Vám ochorie šesťmesačné dieťa, je to vždy náročné. Keď ochorie vážne a v miestnej nemocnici nevedia prísť na to, že čo nie je v poriadku a najbližšia nemocnica s vybavením a špecialistom je vydialená 350 kilometrov, je to horšie. Malá dcérka nášho ugandského manažéra Gada sa skrúcala v bolestiach, nechcela jesť, pila veľmi málo, nevyzeralo to dobre.
Niekto sa ma včera opýtal, či si myslím, že hodinka s horskými gorilami stojí za to... Podľa mňa určite.
Gloria je šestnásťročná stredoškoláčka, ktorá by veľmi chcela aj naďalej stredoškoláčkou ostať. Žije v malej dedine na juhozápade Ugandy, má šesť súrodencov a nezamestnaných rodičov a jej rodina si, podobne ako veľmi veľa rodín na okolí nemôže dovoliť platiť jej školné.
Láska k Afrike je skoro ako vírus. Väčšina ľudí, ktorí strávia nejaký čas v Afrike sa nakazí a už sa toho nezbavia. Vracajú sa. Keď sa stretneme dvaja nakazení - usmejeme sa na seba a vieme, že sme na tom rovnako. Radostne zaľúbení.
V Ugande je nadváha znakom blahobytu a objektom závisti a úcta k starším vštepovaná odmala a poskytovaná na každom kroku.
Stresový odchod, dlhá cesta, časový posun a veľmi zvláštny pocit. Som tu doma, aj nie som doma a nanovo zapadnúť vyžaduje kúsok úsilia. This is Africa, ako sa vraví...
Chce to odhodlanie, trochu peňazí a veľa trpezlivosti...
Tie džínsy boli úplná náhoda. V apríli 2008 išiel manžel na otočku na dva týždne do USA hľadať bývanie a zháňať auto pre naše letné sťahovanie, kým ja som s deťmi ostala v Ugande. Navštívil aj spolužiaka zo strednej školy a v predsieni sa uňho potkol o veľký balík modrých džínsov. Vysvitlo, že kamarát upratoval a našiel čosi okolo 20 párov džínsov, do ktorých sa už nevojde a zabalil, že daruje charite, nech pošlú kdesi do rozvojových krajín. Prečo cez charitu, keď je tu jedinečná príležitosť darovať priamo? Tak sa manžel vrátil do Ugandy s dodatočným kufrom plným džínsov.
Toto sa ma dnes opýtal kamarát po prečítaní dnešného článku o masakre v Kongu . Samozrejme, že nie. Článku chýba kontext.
Veľa sa hovorí o tom, že rozvojové a humanitárne projekty v Afrike by mali byť šité na mieru, t.j. mali by podporovať veci, ktoré je lokálne treba podporovať, ktorých podpora naozaj prinesi eniečo užitočné miestnym ľuďom, ktorí to potrebujú. A že sa to často nedeje. Tak tu máte jednu takú našu malú ugandskú aktivitu úplne celkom na mieru miestnych detí a miestnych okolností - školské autobusy...
Sharon je mladá Uganďanka – slobodná matka desaťročného syna. Pred rokmi bola mladá a hlúpa a urobila chybu. Otec dieťaťa vedel, že otehotnela, ale povedal jej, že je to jej problém a odišiel. Bol v armáde, odvelený na sever Ugandy, kde zúrila rebelská aktivita.
Téma, o ktorej nielen v Afrike radi rozprávajú politici, africké krajiny sa hrdia niekoľkými ženami vo vláde, či v parlamente... Akurát, že na vidieku sa žije „tradične“ a ženy ľahký život nemajú.
Zabudnite na ne. Realita je iná a dosť smutná. Byť utlačovanou menšinou v takej Ugande nie je veľká výhra. Pygmejovia, alebo ako sa im miestne hovorí Batwa žili po tisícročia v nepreniknuteľných lesoch stredu Afriky, v horách, ktoré dnes tvoria pohraničie Ugandy, Rwandy a Demokratickej Republiky Kongo.
Minulý týždeň som dcére skosila ofinu, ktorá jej visela pred očami. Píšem skosila, lebo rovno ostrihať nie je v mojich silách, našťastie moje dcéry sú ešte vo veku, kedy ich to príliš netrápi. Naša šéfkuchárka si to všimla, ocenila moju snahu a potom sa ma s vážnym výrazom v tvári opýtala, či bielym deťom, keď sú staršie aj naďalej rastú vlasy smerom dolu a zavadzajú im v očiach, alebo im, tak ako normálnym ľuďom v istom veku začnú rásť smerom hore?
Na to, aby sa našinec vybral žiť a pracovať do niektorej rozvojovej africkej krajiny musí byť tak trochu blázon. Alebo nadšený idealista. Alebo oboje...
T.I.A. – „This is Africa“ je veta, ktorú Afričania veľmi radi pred cudzincami používajú – na vysvetlenie prakticky čohokoľvek. Keď ide povedzme o to, že musíte na hraničnom prechode počkť dve hodinky, lebo páni, čo pečiatkujú pasy šli na obed, alebo keď polícia zatkne niekoho na základe tipu štýlu „jedna pani povedala“ a potom aj napriek tomu, že majú skutočného páchateľa odmieta nevinného prepustiť, lebo nezaplatil bakšiš, tak ma to vie celkom pekne vytočiť. Ale dostala som sa aj do situácii, kedy som ja túto vetu s potešením hovorila turistom, ktorí si akosi nevšimli, že nie sú v Európe...
V Ugande takýchto párov (čierno-bielych) stretnete veľa...
...alebo ako sa žije v krajine, kde nie je zdravotné poistenie, za lekára sa platí v hotovosti a spravidla sa k nemu ide až keď je stav kritický...
Možno ako viacerí z vás, aj ja mám krásne spomienky na tie malebné búdičky so srdiečkami na dverách, ktoré sa kedysi dali nájsť na slovenských dedinách. Keď ale prišlo na lámanie chleba a ja som v Ugande potrebovala stolárovi, ktorý v živote záchodové sedátko ani nevidel vysvetliť ako takú latrínku postaviť, mala som s tým menší problém...
