Komunitný projekt v Ugande (www.lakebunyonyi.net), americký manžel, dve dcéry, online vzdelávanie a chuť cestovať a objavovať nové veci... Zoznam autorových rubrík: africký život, americký život, len tak kecam, Súkromné, Nezaradené
Od škôlky do druhého ročníka základnej školy moja staršia dcéra chodila do malej miestnej súkromnej školy pri mestečku Woodstock, New York. Áno, presne TEN Woodstock. Piece and love ako norma, škola mala skvelú atmosféru, deti tam radi chodili, výborný dramatický, hudobný, výtvarný a sochársky program, zaangažovaných niekoľko bývalých a ktovie, možno aj budúcich umeleckých mien svetového mena... a počítače prakticky žiadne.
V inteligentnej spoločnosti sa to zdá sa považuje za ťažký hriech. Neviem prečo. Ak poviem, že čítam detektívky, horory, dobrodužnú, či historickú lireratúru, všetko je v poriadku. Ak priznám čítanie romancí, dostanem nechápavé a zľahka odsudzujúce pohľady... Toť nedávno od známej aj poznámku: „Vážne? Som ťa mala za inteligentného človeka, ale teraz neviem..."
Prečítala som si článok v Times. O tom, ako sú Slováci hrdí na to, že majú Euro pred Čechmi, ako je to dôležité pre psychiku nášho národa a ako česi už nevedua po Slovensky a o Slovensko sa nazaujímajú, kým Slováci pozerajú české filmy a čítajú české knihy. A ešte som si prečítala blogový článok na túto tému a diskusiu k nemu a dozvedela som sa, ako sú Česi šetriví a arogantní a Slováci zakomplexovaní a niečo mi to pripomína.
Poznám páry po tridsiatke, materiálne zabezpečení, ktorí hľadajú dôvody na to, aby ešte deti nemali. Okolie vraví, že sú jednoducho sebeckí....
Chvíľu mi trvalo na to prísť, ale je to fakt. Keď som začala ako študentka cestovať a následne sa nejakí moji noví zahraniční kamaráti sem-tam aj na Slovensku ukázali. Povodila som ich po Bratislave, ak časové možnosti dovolili, vytiahla do hôr a nakŕmila haluškami. A väčšinou im nechutili.
Fakt. Pocestovala som, požila inde, zistila, že pre každého je „to doma" iné a ináč nakrajšie a najlepšie a prestalo mi vadiť, že iní o Slovensku nepočuli, nevedia a mýlia si ho povedzme zo Slovinskom. Neraz sa mi stalo, že som si pomýlila Litvu s Lotyšskom, či Kazachstan s Kyrgizstanom, prečo by zámena Slovenska a Slovinska mala byť iným omylom?
Mala som 17 a prvého frajera. Kráčajúc jarnou Bratislavou, držiac sa za ruky sme nečakane stretli moju babičku. Po nasledujúcom rodinnom nedeľnom obede u babičky to prišlo: Kto to bol? Čo robia jeho rodičia? Sú to slušní vzdelaní ľudia? Sú stále spolu?
Klasický príbeh, ktorý som bohužiaľ v posledných rokoch počula od rôznych kamarátok niekoľkokrát – s veľmi malými obmenami...
Týmto zvolaním na celú krčmu ma kedysi odpálkoval kamarát, ktorému som sa snažila naznačiť, že si nemyslím, že je od neho pekné zabávať krčmovú partiu historkami o intelektuálnej nedostatočnosti jeho priateľky. Však ak mu pripadá nedostatočná, nech sa s ňou rozíde, ale prečo ju zhadzovať? Chlapec ma ale zrušil okamžite a promptne, miestnosť vybuchla smiechom a ja som zahanbene zmĺkla.
Na Slovensku sa tradícia snubných prsteňov nejako nenosila, zvládla som sa vydať aj rozviesť bez neho a nejako mi nechýbal...
Závisí to asi celé hlavne na tom, ako človek definuje potrebu...
Netuším, či na to existujú nejaké štatistiky, ale je to taký môj súkromný dojem. Mám pocit, že stále viac mojich kamarátok a známych sa vydáva do cudzích krajín...
Stretla som v poslednom čase prakvapivý počet ľudí, ktorí na jednej strane odsúdia rasizmus, či nacionalizmus, ale jedným dychom mi povedia, že všetci Američania sú arogantní, hlúpi, skúpi a nacionalisti. Všetci sa urazili, keď som im vysvetľovala, že takýto pohľad nepovažuejm za nič lepšie než rasizmus či nacionalizmus v ružovom. Akonáhle človek prisúdi negatívne vlastnosti celému národu, nech už je to bárs aj národ z najbohatšej a najsilnejšej krajiny – je to prijamnešom smutné a potenciálne nebezpečné.
Klasická situácia manželskej nevery. Trvá to nejaký čas, manželka možno niečo tuší, ale nevie – prípadne ani nechce vedieť... Akosi sa ale potom stane, že príde chvíľa pravdy a veľké priznanie. Manželka sa dozvie detaily o milenke, ďalej už nemôže zatvárať oči. Tak sa snaží informáciu nejako stráviť a potom sa opýta manžela, že čo bude ďalej. A dozvie sa, že manžel ich má rád obe a najradšej by pokračoval ako doteraz a vlastne nevie, čo má robiť, a že by mala mať pre jeho ťažkú situáciu pochopenie...
Keď mi pred siedmymi rokmi kamaráti v San Franciscu, čakajúci čoskoro syna položili túto otázku, ostala som dosť zmätená. Úprimne som sa priznala, že by ma nad tým uvažovať vôbec nenapadlo a že som dovtedy žila v presvedčení, že mužská obriezka sa dnes robí v niektorých komunitách iba z náboženských dôvodov, ktoré ja nemám. Tak ma vyviedli z omylu.
