Komunitný projekt v Ugande (www.lakebunyonyi.net), americký manžel, dve dcéry, online vzdelávanie a chuť cestovať a objavovať nové veci... Zoznam autorových rubrík: africký život, americký život, len tak kecam, Súkromné, Nezaradené
Tak a sme tu. Po dvoch rokoch v Prahe, dvoch v Ugande a štyroch v New Yorku sme sa presťahovali do Bratislavy. Možno na rok, možno na viac, uvidíme. Deti sa potrebujú naučiť po Slovensky, poznať svojich starých rodičov a poznať aj čosi iné než americký vidiek. Moje dcéry majú 6 a 8 rokov a život na Slovensku si už nepamätajú. Takže všetko radostne objavujú.
Tak sa zasa sťahujeme. Po dvoch rokoch v Prahe, dvoch v Ugande, štyroch v New Yorku sa zasa balíme a o pár mesiacov sa presúvame do Bratislavy. A ja vlastne vôbec neviem, či sa teším domov, alebo kde momentálne to doma vlastne je.
December je v našej rodine rušný mesiac. Obe dcéry majú narodeniny na začiatku decembra. Manželova rodina tradične namiesto vianočných chanukové sviečky po osem večerov zapaľuje a tak ich zapaľujeme aj pre naše deti a ja si Vianoce bez stromčeka a kapustnice neviem predstaviť, tak slávime aj tie. Takže každoročne oslavujeme skoro celý mesiac. A darčekujeme.
Niekedy v roku 1986 to tuším bolo, keď sa mi podarilo kráčať ulicami Bratislavy okolo šiestej večer na Štedrý večer. Bol to zvláštny pocit. Mesto duchov. Okná boli rozsvietené, ale ulice úplne úplne prázdne.
Hurikán Irene nakoniec narobil najväčšie škody vo Vermonte a v Catskills oblasti štátu New York. Môj život za posledné tri roky strávené v Catskills mi prišiel dostatočne zaujímavý aj bez takýchto radostí. Vietor pováľal stromy do elektrického vedenia a každý blbý mrňavý potok (vrátane toho nášho) si na pár hodín myslel, že je veľrieka. Mali sme štastie. Náš potok-veľrieka sa vylial do poľa na opačnom brehu a náš dom nechal na pokoji. Väčšina susedov a známych pochodila horšie...
Také normálne stresové ráno. Deti nechcú z postele, vyberanie oblečenia na dnešný deň pre dcéry je typická nočná mora, potom ofrflú raňajky, pohádajú sa o tom, kto má v pohári viac džúsu a o texte piesne, ktorú som nikdy predtým nepočula a absolútne netuším ako je to správne. Nejako sa mi to podarilo všetko obliecť, učesať, nakŕmiť, obedy pobaliť, von z dverí vytiahnuť a do auta naložiť. Potom ešte oškrabať predné sklo (osobne si myslím, že už by takto v marci bolo na čase existovať aj bez rannej námrazy, ale newyorský vidiek má holt newyorské zimy) a potom pritlačím plynový pedál, vediac, že deti prídu neskoro do školy a ja následne do práce (opäť). A po pár desiatkach metrov prudko brzdím, lebo v strede cesty stojí hus.
Niekedy minulý rok zrazu moji rodičia v Bratislave prestali odpovedať na maily. Skype tiež nefungoval a ja som prežila nikoľko chvíľ paniky, kým ma napadlo, že spojiť sa s nimi cez oceán okrem internetu môžem aj cez telefón...
Pri minulomesačnej návšteve Bratislavy mi ktorýsi z mojich kamarátov povedal, že síce okľukou cez Ugandu, ale predsa som len nakoniec dosiahla onen stereotyp. Stereotyp Slovenky vydatej za Američana, aby sa mohla presťahovať do Amerického raja a potom natrafí na problémy s hľadaním práce, kamarátov, zdravotného poistenia atď. A ja trvám na tom, že svojho Američana som si mohla iba ak z lásky zobrať, lebo keby som si cielene hľadala manžela z krajiny, kam chcem imigrovať, Američana by som si nebrala. Bol by to Kanaďan.
Tak sa mi to po zhruba roku snaženia, prepisovania životopisu, kreatívneho tvorenia motivačných listov a behania po pohovoroch podarilo. Po všetkých tých striedavých záchvatoch sebavedomia (však sa sakra nejaká práca aj pre mňa nájsť musí) a depresii (načo som sa do blbej Ameriky v kríze chamrala, som úplne nemožná, nič nenájdem) sa zasa cítim ako normálny sebavedomý človek. Našla som prácu.
Už dávno ma prestalo vytáčať, že mnohí cudzinci nevedia, kde je Slovensko, že si ho pletú zo Slovinskom, či zaraďujú kdesi do Ázie. Aj ja dodnes dokážem zakopnúť o krajinu, ktorú neviem umiestniť. Tiež som už prestala každému neznalému chudákovi vnucovať lekciu zo stredoeurópskeho zemepisu, či histórie. Mňa Slovensko zaujíma, ich nemusí. V pohode, každému čo jeho jest. Ale občas mi niekto stále dokáže na túto tému povedať niečo, čo ma zaskočí. Ako jedna dáma minulý týždeň.
Je veľa vecí, ktoré sa mi na Amerike a mojom živote tu veľmi páčia. Mám rada veľké šálky slabej kávy, teší ma ochota v službách a oná známa hlučná americká srdečnosť mi oveľa viac pripadá milá a šarmantná, než obtiažna. Na druhej strane mám permanentný chaos v inches, feet a yards, o teplotách vo Fahrenheitoch ani nehovorím. Momenálne ma ale asi najviac zdolávajú tie okrúhle otáčacie kľučky na dverách.
Hľadám prácu. Na americkom vidieku a v kríze. Zasa som niečo dobre vymyslela.
Keď sa môj manžel v roku 2002 po svadbe presťahoval ku mne do Bratislavy, nachádzal postupne veľa vecí, ktoré pokladal doma za samozrejmé a v Bratislave ich nenašiel. Bolo ale niekoľko podľa neho typických amerických vecí, ktoré mu nechýbali a naopak sa veľmi tešil, že Bratislava ich postráda. Najčastejšie spomínal práve zákaznícke služby po telefóne a ja som nechápala, prečo s tým má taký problém. Ale pred mesiacom som si tu potrebovala prerezervovať letenku a pochopila som, o čom celý čas hovoril.
Vracala som sa na Slovensko - tentoraz po roku a pol... Sedela som pri okne a ako lietadlo nalietavalo na Viedeň, dostal sa mi krásny výhľad na Bratislavu. Mosty cez Dunaj, hrad (belší ako si ho pamätám), paneláky, všetko ako má byť. A ja som sa tešila ako malá.
Taký obyčajný letný večer. Dcéry mali svoj deň, neustále sa hašterili. Staršia uškriekaná kvôli bábike, ktorej mladšia stratila topánky, mladšia urazená, že jej bábika nemá také pekné žlté vlasy ako sestrina. Práve sme sa vrátili z knižnice, kam som ich vzala na bábkové predstavenie. Sedím za počítačom, snažím sa aspoň prebehnúť maily a pracovné ponuky a jasne naznačujem manželovi, že by sa mohol deťom na chvíľu venovať pre zmenu on. Počujem ich výskať a naháňať sa v kuchyni a v duchu nadávam, že sa s nimi nemôže hrať tichšie, škrekotu mám už na jeden deň akurát tak dosť.
Návštevníci USA, pokiaľ majú vybavený medzinárodný vodičský preukaz, môžu legálne v krajine šoférovať - po neobmedzenú dobu. Akonáhle som sa ale formálne v júni z turistu stala rezidentom, som povinná si behom mesiaca požiadať o vodičský preukaz štátu New York.
Snažiť sa utešiť dieťa, ktoré má bolesti je náročné. Keď je to k tomu Vaše dieťa, tak to na Vás dolieha o to viac. 14. júl 2009, cca 20:30. Naháňačka s otcom a sestrou v kuchyni. Pošmyknutie, pád a moja trojročná ratolesť kričí od bolesti, nemôže sa postaviť a rýchlosť s akou jej pravá noha začína opúchať svedčí o tom, že máme problém.
Každá krajina sa snaží chrániť a hľadá možnosti, ako si žiadateľov o imigráciu pretriediť. Imigrančí úradníci sú platení za to, aby spravili imigračný proces zložitým. Kedysi som si vybavovala pobyt v Kanade, pre seba, manžela a dve deti pobyt v Česku, mám zážitky s s imigračnými úradníkmi v Ugande a vybavovala som pozvania a pobyty pre pár Afričanov a Ázijcov na Slovensku. Neoakávala som, že proces získania Zelenej karty v USA bude rýchly či jednoduchý.
Stacy and Paul Johnsonovci a ich dve deti žili v mestečku Saugerties v štáte New York už dlhé roky. Stacy predávala v butiku a občas po večeroch vypomáhala ako barmanka, John robil kuchára v jednom z miestnych fastfoodov a príležitostne robil na stavbách. Potom prišla nešťastná automobilová nehoda.
Mala som ako dieťa kamaráta, ktorého rodičia zásadne svoje potomstvo na dovolenku nebrali. Každý rok v lete na tri týždne šupli dietky k babičke a vybrali sa oddychovať k moru sami - väčšinou podľa možností do Juhoslávie či aspoň Bulharska. Nešlo mi to do hlavy.
