Snaha zachrániť svet, zlepšiť život tým najchudobjenším, najúbohejším, pomôcť, zmeniťveci k lepšiemu.... U niekoho príde vytriezvenie po pár týždňoch, u niekoho po pár mesiacoch, ale veľa ľudí, ktorí charitatívnym či rozvojovým pomáhaním strávia nejaký čas istým vytriezvením či stratou ilúzií prejdú...Nastúpi relita. Človek pochopí, že aj keby sa rozkrájal, celkovú situáciu v dohľadnom čase nezmení. Problémy sú prevažne komplexné a nie sú v krátkom čase riešiteľné. K tomu realita skorumpovaných úradníkov, ľudí, ktorí podporu a pomoc nehanebne zneužívajú, navrch prach, komáre, neuveriteľne monotónna miestna strava, prvé obdobie dažďov a vytriezvenie je tu. Pre veľa ľudí vytriezvenie znamená, že pre nich takáto práca prestane mať zmysel. Niektorí sa zbalia a vrátia domov s tým, že pomoc rozvojovým krajinám nemá význam. Niektorým sa nechce priznať si porážku a ostanú. Buď sa uzavrú do vlastného sveta, alebo pokračujú so zaťatými zubami.Ostrovy uzavretého európskeho sveta takto nájdete skoro vo všetkých afrických mestách. Ľudia, ktorí žijú vo svojich domoch s vysokým plotom, stretávajú sa a komunikujú iba medzi sebou, posielajú deti do drahých súkromných škôl. Nepracujúce manželky pracovníkov rozvojových či charitatívnych organizácií, ktoré majú doma kuchárky, upratovačky, záhradníkov a vychovávateľky k deťom a trávia čas vzájomnými návštevami na kávičkách, rečami o tom, ako je tá ktorá priateľka zle oblečená a aký majú ťažký život v tom večnom prachu na uliciach, s deravými cestami a občasnými výpadkami prúdu. Domov do Európy či Ameriky sa ale nechystajú, lebo v kútiku duše veľmi dobre vedia, že z platu rozvojového pracovníka by si doma takýto životný štýl nikdy nemohli dovoliť. O pomoci nejakým Afričanom to už dávno nie je.Ďalší ľudia zatrpkli a síce naďalej s miestnymi pracujú, je ale na nich vidieť, že to vzdali. Mali sme tu mladú britskú lekárku, s kontraktom na tri roky, ktorá bola milá a snaživá prvý rok, potom žila návštevami známych a kamarátov, ku koncu bola schopná stáť hodinku-dve klebetiac so známymi priamo pred nemocnicou, kde na ňu v čakárni čakalo vyše tridsať ľudí.Iný mladý muž manažuje miestny rozvojový komunitný projekt už šiesty rok. V poslednom čase neváha na svojich lokálnych zamestnancov kričať, že sú sprostí negri, ktorí nič nevedia a ničomu nerozumejú. Keď som si pred dvoma rokmi dovolila mu povedať, že si myslím, že jednu z aktivít svojho projektu by mohol organizovať možno trochu iným spôsobom, ktorý by bol efentkívnejší a osožnejží, nakričal na mňa. Vraj ako mu môžem niečo vyčítať, jemu, ktorý obetoval úžasnú kariéru a bohatý život, ktorý mohol mať v Európe pre život v hlinenej chatrči, že si neviem predstaviť, aká to bola obeť a nemám nárok akokoľvek ho kritizovať. Nuž, chcela som pomôcť a poradiť, nie kritizovať... Ale ak nechce obetovať kariéru, mal by ísť naspäť do Európy, ak nechce žiť v hlinenej chatrči, môže si postaviť dom z tehál (ako sme si postavili my)... Mladík sa odvtedy so mnou nerozpráva, ak sa stretneme na ulici, prechádza na druhú stranu... Nemôžem si pomôcť, mám dojem, že takíto ľudia môžu narobiť viac škody než osohu. V istom zmysle ich chápem. Jeden dobrovoľník v Afrike systém nezmení a Afričania sú svojím myslením a chovaním naozaj veľmi odlišní od Európanov. Jeden dobrovoľník v Afrike ale môže pomôcť dať možnosti vzdelania a lepšieho života niekoľkým Afričanom, môže prispieť k zmenám mnohých malých vecí, ktoré pre mnohých mladých Afričanov znamenajú veľmi veľké veci. Poznám tu mnohých dobrovoľníkov a pracovníkov misijných, rozvojových a charitatívnych organizácii, ktorí si uvedomujú, že ich práca je kvapka v mori, napriek tomu sú ochotní a schopní ju robiť. Sú ochotní a schopní rešpektovať fakt, že Afričania rozmýšľajú ináč a snažiť sa spolu s nimi nájsť spôsoby, ako sa vzdelať a naučiť žiť v globálnom svete tak, aby mohli ostať sami sebou. Veľmi si týchto ľudí vážim.Zaujímavé je, že veľká väčšina týchto vzácnych ľudí pred príchodom na svoj post v Afrike buď veľa cestovala po rozvojových krajinách, alebo predtým pracovala pre charitatívnu, či rozvojovú organizáciu doma. Stretla som Angličanku, ktorá doma pracovala s neprispôsobivými imigrantami, Američanku, ktorá vyrástla ako dieťa misionárov v Indii a Slovensku, ktorá pracovala v rómskych osadách... Prišli do Afriky bez nerealistických ilúzií...Tiež je asi dôležitá príprava – medzi Peace Corps a VSO dobrovoľníkmi som nenašla jedného, ktorý by mal vážny problém s dezilúziou. Absolvovali výber a prípravu, ktorá ich väčšiny naivných ilúzií zbavila...Nechcem týmto článkom povedať, že by nadšení mladí ľudia nemali ísť do Afriky pomáhať. Práce je veľa a dobrovoľníkov treba. Ale treba aj cestovať, zisťovať skutočnosti a neočakávať, že práve vy zmeníte celý svet...
