Aj na Slovenskusi mnohí občas turistov (skupinky baviace sa cudzím jazykom) zvedavopremeriavame, snažíme sa pritom chovať nenápadne, aj keď to nie vždy vyjde....
Ale v takejUgande (tu hovorím o zapadnutejších oblastiach, v Kampalea frekventovaných turistických centrách sú už ľudia na cudzincov zvyknutí) ide o pohľady nielen zvedavé, ale ba až radostne nadšené a nikohoani nenapadne to zakrývať. A samozrejme, nie je potrebné, aby miestnipočuli vašu cudzojazyčnú konverzáciu – turista sa tak akosi pozná na prvý pohľad. Ľudiasa pri pohľade na Vás otočia, smejú, mávajú, kričia pozdravy, niektorí zastanúa pozerajú s komicky otvorenými ústami.
Pri dlhodobejšompobyte si väčšina ľudí, s ktorým sme v pravidelnom kontakte na nászvykla a čumenie – aspoň od nich - nemusíme absolvovať. Aj keď prvéhonočného strážnika nášho projektu sme po dvoch týždňoch museli vymeniť, pretožekaždý večer namiesto aby strážil zamknuté a opustené objekty akokanceláriu, reštauráciu, či kuchyňu, sa prišiel postaviť na tri metre od našejverandy a hodinku-dve stál a čumel...
A ženičky napoli, okolo ktorého prechádzam asi tak raz za týždeň, ma síce takto videli ísťokolo už nespočetne krát, ale dodnes moju prítomnosť považujú za výbornýdôvod na to, aby pustili motyky, otvorili ústa a skameneli v pozícii,v ktorej sa práve nachádzajú...
V prvomštádiu ma to privádzalo do rozpakov. Pri tak intenzívnom pohľade som vždy malapocit, že musím mať niekde roztrhnuté oblečenie, či iný defekt a veľmiťažko som odolávala nutkaniu všetko na sebe kontrolovať. V druhej fáze mato rozčuľovalo: však som to zase iba ja, rovnako strapatá a zaprášená akominule, však už ma videli toľko krát...
Noa v tretej fáze som si jednoducho zvykla. Mávajúcim ľuďom zamávamnaspäť, tým, čo kričia How are youuuuu, už dnes suverénne odpovedámv miestnom jazyku, že sa mám dobre, ako sa majú oni (koho to zaujíma znieto ako „ Nidže, nidže.. Origanbači?“ – a tvorí to skoro polovicu celejmojej slovnej zásoby v jazyku Rukiga). Pre dámy na mojom obľúbenom polisom už pár krát dokonca spravila pár tanečných krokov a pekne sa poklonila...
A moje deti?Tie s tým problém nemali vôbec. Malých detí európskeho pôvodu je tu akošafranu, takže moje dievčatá priťahujú obdivovateľov dokonca ajv turisticky navštevovanejších centrách. V ich veku im to ešte čudnénepripadá, veselo mávajú deťom aj dospelým... Aj kvôli tomuto ale veľmi potrebujú stráviť nejaký čas aj inde, kde nie sú anizvláštne, ani obdivované iba preto, ako vyzerajú...
Akteda chcete zažiť davový obdiv a na chvíľu skúsiť aké to je, stačí sa vybrať doAfriky...
