Amerika, Afrika – ostrov ako ostrov....

Je leto, takže žiadna dramatická zmena počasia sa nekonala, akurát sme zistili, že tu je ešte teplejšie a vlhkejšie, než v našom vysokohorskom kúte Ugandy. Moje dcéry (štvorročná a dvojročná) vidia hlavné rozdiely a nové veci v ich živote takto:-Tu máme starých rodičov, v Ugande sme ich pri sebe nemali-Ľudia tu majú väčšie domy, majú autá a všetky deti – biele, ba aj čierne majú topánky-Všetci ľudia rozprávajú podobným prízvukom ako náš daddy a na pozdrav „hello“ odpovedajú tiež „hello“ a nie „I am fine“-Kľučky na dverách sú okrúhle a otvárajú sa krútením hociktorým smerom-Záchod sa dá splachovať a v mise stojí veľa vody, s ktorou sa hrať, púšťať plávať kúsky toaletného papiera a iné drobné predmety patriace rodičom či starým rodičom je úžasná zábava... A ako všetci dospelí zmatkovali, keď sme chceli vyskúšať, či tam bude plávať aj babičkin prsteň-Všade sa chodí autom a naši trvajú na správnom pripútavaní v sedačke, vraj nechať sa tu pokutovať od policajtov pre pobonú blbosť je drahé-Voda a džúsy v reštauráciach prichádzajú na stôl s ľadom, tie kúsky sa dajú vyberať a strieľať na sestru, rodičov, či starých rodičov-Je to všade veľa prístrojov s gombíkmi, ktoré sa dajú stláčať či otáčať – zatiaľ sme preprogramovali iba dedkov digitálny televízor a babičkinu klimatizáciu, ale možností je neúrekom...Deti berú zmenu radostne a s nadšením - tak ako zatiaľ všetko v živote a ja prepínam medzi vzrušením z nového dobrodružstva a štandartnými praktickými obavami o to, ako a kedy sa nám podarí dokončiť a zobývateľniť naše vlastné bývanie (na dokončené sme nemali, takže systém dorob si sám), ako povybavujeme také či onaké papiere, aké mám kariérne šance s dvoma malými deťmi a brutálnym slovenským prízvukom, ako si život ufinancujeme atď...Ale nakoniec, mala som tiež všakovaké traumy a obavy, keď sme sa do Ugandy sťahovali a všetko bolo v pohode a ako môj muž tvrdí – ak bude inde život horší, môžme sa vždy do Ugandy vrátiť...Tak hurá...