Keď sme boli sosestrou malé, moji rodičia vyznávali aktívne dovolenky – boli lyžovačky,splavy, túry, trepali nás kamkoľvek im to finančné a fyzické možnostidovolili. Naučila som sa plávať v rannom detstve, ešte som nemala ani triroky, keď som prvý raz stála na lyžiach, nejaké tie túry som absolvovalav ruksaku, neskôr po vlastných. Plávanie a lyžovanie sa miv živote myslím si zišlo, tiež som nepohodlie strávené s cestovanímpovažovala za normálne a prirodzené a mám pekne od detstva vštepenúúctu k horám a prírode.
Naivne som sikadysi myslela, že to takto robí väčšina rodičov. Opačný extrém som objavilanapríklad vo forme rodičov môjho prvého priateľa na gymnáziu. Na dovolenkys deťmi jednoducho neverili a každý rok ich deti k babičkea išli na dva týždne k moru sami. Chlapec sa naučil plávaťa lyžovať sám niekedy na gymnáziu a predstava, že by mal ísť niekde šlapaťdo hôr a obdivovať prírodu mu pripadala úplne absurdná. Dnes svoje detipočas svojich dovoleniek a lyžovačiek tiež odkladá k babičke...
Vravela som si,že až budem mať svoje deti, tak im tiež dám v rannom detstve to, čo mojirodičia dali mne. Až teraz, keď ich mám a snažím sa predsavzatie dodržať,mi dochádza, že to nie je až také jednoduché.
Ako to tedau nás vyzerá v praxi:
Nekonajú sa viaclacné presuny autobusmi, či stopom – pekne pozapíname dietky do autosedačieka naštartujeme vlastného (prípadne prenajatého) tátoša. Obdivovanieokolia, či dospávanie počas presunov autom už tiež nie je v mojomrepertoári – čas v aute trávim zabávaním ratolestí, ich kŕmeníma napájaním, následne zbieraním omrviniek, či utieraním rozliatychnápojov.
Lacné nocľahyv dormitories, či romantických šopách so senom sú tiež v minulosti –museli sme prejsť na hotelové izby, či stan rodinných rozmerov.
Z programuvýletov vypadli múzeá, galérie, výstavy a divadlá, nastúpili parky adetské ihriská. Zrušili sme náročné túry a prešli na prechádzkyv sprievodcoch označované za „vhodné aj pre dôchodcov“.
V reštauráciachsme museli prestať ochutnávať miestne exotické špeciality a hľadáme vždyna jedálnom lístku niečo podľa vkusu dietok, t.j. niečo, čo budú ochotné zjesť.
Už nenačítavaminformácie v turistickom sprievodcovi preto, aby som sa niečo dozvedelapre seba, ale preto, aby som mala aspoň akús-takús šancu zvládnuť nesčíselnéotázky druhu Čo je toto, ako, načo a prečo mojich potomkov.
Už nemôžem byťviac hrdá na to, ako sa viem ekonomicky pobaliť do jedného malého ruksaku –nech balím ako balím, všetko náhradné oblečenie pre prípady porozlievanýchnápojov a nedobehnutí na toaletu, plienky, nevyhnutný proviant na cestu,najobľúbenejšie hračky, bez ktorých sa nedá nikam ísť atď, atď, výsledkom jevždy aspoň o jednu tašku viac, než sme schopní vziať.
Večerné výpravydo miestnych krčiem a podnikov sú už minulosťou. A kľudné romantickévečery na exotických miestach sa tiež akosi zredukovali. Ale ak obajas manželom nepadneme vyčerpaním, potom, keď sa nám podarí uložiť potomstvorozrušené cestou a novými objavmi, tak si tú tichú hodinku na hotelovombalkóne celkom užijeme...
A aký to mázatiaľ výsledok?
Žijemev Afrike, väčšina našich ciest je momentálne africká. Takže naša tria pol ročná dcéra vie, že antilopy Impala majú na zadku čierno-bieleprúžky, že keď je slon nervózny, tak kýve ušami a dupe nohami, že keďvidíme pri ceste paviány, treba zavrieť okno, lebo ináč sa môžu snažiť námukradnúť olovrant a že keď v kanoe pádluje v protismere, ide tosíce ťažko, ale krásne to rozčuľuje rodičov.
Mladšia dcéra márok a pol, všetky zvieratká, ktoré vidí, sú buď „mú“ (tie väčšie), alebo„monkey“ (tie menšie). Ináč je jej dosť jedno kam momentálne cestujeme,cestovanie ju ale baví, lebo to znamená, že sa rodičia jej a sestre venujúcelý čas a nezašívajú sa, že musia „pracovať“.
Moji rodičia saveľmi dobre bavia, keď im rozprávam zážitky z ciest – ako sme zachraňovalidieťa, ktoré sa rozhodlo, že je dobrý nápad liezť na vrch mraveniskaa zachraňovali mravce pred druhým dieťaťom, ktoré ich považovalo za dobrýolovrant, či ako sme pri defekte ani za svet nemohli nájsť v prenajatomaute zdvihák, ktorý sa nakoniec našiel vklinený pod autosedačku strašej dcéry,lebo bol pekný lesklý a ona nechcela, aby sa s ním mladšia sestramohla hrať.
Netuším, či mimoje deti raz budú vďačné ako som ja dnes vďačná mojim rodičom, viem ale, ženapriek tomu, že občas prichádzam o nervy a pri nosení unavenýchratolestí si to odnášajú aj kríže, stále sa na naše ďalšie spoločné rodinnévýpravy teším.
