Žili tam celé tisícročia - podľa Wikipedie sa o nich zmieňujú už starí Egypťania pred 4000 rokmi (bantu – dnešní väčšinoví obyvatelia Ugandy vraj do tejto oblasti prišli pred zhruba 600 rokmi). Batwa sú vysokí tak okolo 140 cm, žili v nepreniknuteľných lesoch semi-nomadickým spôsobom, lovili zver jedovatými šípmi a zbierali lesné plody a med. Stavali si dočasné chatrče z lístia a vetiev, zhruba raz za 6 mesiacov sa sťahovali za zverou a inou stravou...
A vzhľadom na skutočnú nepreniknuteľnosť lesov, v ktorých žili a fakt, že si žili pokojne a izolovane, sa im podarilo zachovať si nerušene svoj spôsob života cez kolonizáciu, samostatnosť a aj všakovakých diktátorov – takmer až do konca minulého storočia. Začiatkom 90-tych rokov – v Ugande to bolo v roku 1991 ale doplatili na ochranu ohrozených druhov zvierat v národných parkoch.
Vtedy sa uzákonili a začali naozaj chrániť lesy s poslednými zvyškami Horských goríl a Batwa, ktorí v nich po tisícročia žili, sa zrazu stali ilegálnymi pytliakmi a museli sa vysťahovať. Nikto sa ale akosi neobťažoval s tým, že čo budú ďalej robiť, nikto im nedal náhradnú pôdu, nikto ich neučil, ako ju obrábať...
Takže sa stali bezzemkami bez vzdelania, znalostí, práv, práce, čohokoľvek. Priemyslu, práce a zamestnania je v rurálnej Ugande málo pre každého, 80% väčšinovej populácie žije zo svojich malých kúskov pôdy. Batwa ale žiadnu pôdu nemajú. K tomu si pridajte odstup väčšinovej populácie – pre „civilizovaných“ Uganďanov sú Batwa zaostalí, primitívni, špinaví alkoholici a fajčiari marihuany (marihuane sa tu hovorí aj „Batwa Tea“), ku ktorým sa každý chová ako k nižšej rase a nechce s nimi mať nič spoločné.
Batwa sú za rovnakú prácu platení menej, bežný Uganďan sa ich nedotýka a za žiadnych okolností by si s nimi k jedlu nesadol. Aj keď na druhej strane tiež existuje povera, že sex s pygmejkou vylieči boľavý chrbát a zrejme pod rúškou noci chlapi často tento „liek“ aplikujú, lebo vraj v poslednom čase deti Pygmejov dorastajú vyššie a vyššie...
Mimochodom, jediné „riešenie“, problémov Batwa zo strany miestnych samospráv, ktoré sa mi podarilo objaviť, bolo práve povzbudzovanie pre miestnych mužov, aby sa ženili s Pygmejkami – že sa časom takto títo ľudia asimilujú a bude po probléme.... Akurát že v situácii, kedy je neprípustné s Pygmejmi čo i len spoločne jesť tých miešaných manželstiev tak skoro veľa nebude...
V posledných rokoch sa tiež množia projekty rôznych západných charitatívnych a naziskových organizácií, ktoré sa snažia vyzbierať financie na to, aby pre Batwa nakúpili nejakú pôdu, z ktorej by mohli žiť, poskytli im nejakú dzravotnú starostlivosť, aby pomohli ich deťom sa adaptovať na chodenie do školy. Našla som aj zmienky o tom, že sú tieto deti mimoriadne bystré, majú ale problémy s financovaním školských uniforiem, knižiek, s vysvetlením ich rodičom, že vzdelanie bude pre ich deti dobré a v neposlednom rade so šikanou zo strany ostatných detí.
Dva takéto projekty ako príklad:
V tejto situácii sú zatiaľ skoro jediným finančným príjmom turisti, ktorí chcú navštíviť Pygmejskú dedinu. Jedna je neďaleko od nás...
Turisti, ktorí sa na návštavu vyberú s romanitckými predstavami prídu sklamaní. Nájdu totiž čosi na spôsob slovenskej rómskej osady, s desaťčlennými rodinami žijúcimi v jednej miestnosti bez vody, elektriny, čohokoľvek, s ľuďmi živiacimi sa príležitostnými drobnými prácami a žobraním, kde povedzme celá rodina vlastní jednu lyžičku... Akurát, že na rozdiel od Slovenska v Ugande žiadne sociálne dávky neexistujú.
Zároveň ale turisti, ktorí nemajú prehnané očakávania, ale sa s nimi porozprávajú, prídu s tým, že objavili ľudí so schopnosťou tešiť sa zo života, s túžbou sa vzdelávať, so zvedavosťou a chuťou sa učiť a objavovať nové veci....
