Keď som sa v roku 2002 vydávala, veľa kamarátov mi predpovedalo, že sa v živote dosť nacestujem... Boli to tí, ktorí poznali cestovateľskú vášeň môjho nastávajúceho. Väčšina z nich vtedy ešte nevedela, že v rámci svojich ciest našiel svoj malý raj a rozhodol sa práve tu – v juhozápadnom kúte Ugandy - na zelenej lúke postaviť a rozbehnúť komunitný projekt. Ja som o tom už vedela a tak som svatbou „vyženila“ aj projekt v Ugande (teda v tom čase onú zelenú lúku s veľkým plánom vybudovať projekt).Nikdy sa mi nechcelo do komerčného sveta a vždy som chcela robiť a robila prácu, ktorej cieľom je niekomu prospieť, či pomôcť, prácu, kde síce zarobím menej, ale viac ma teší to, čo robím a pre koho to robím. Snívala som aj o rozsiahlom cestovaní, ale nikdy som nesnívala o zachraňovaí sveta v Afrike. Práca, ktorá pomáha iným sa dá robiť aj doma a netreba sa kvôli tomu vybrať do Afriky...Počas môjho prvého šesťtýždňového pobytu v Ugande v decembri 2002 som zistila, že je tu krásne a žijú tu zaujímaví ľudia. Ale tiež som zistila, že je tu prach, hmyz a drevené latríny a absolútne som si nevedela predstaviť, že by som tu mohla stráviť dlhší čas.Po návrate z prvého pobytu som otehotnela a nechcela počas tehotenstva riskovať žiadne cestovanie do malarických oblastí a chcela som prvé dieťa porodiť doma. Manžel to vzal na vedomie, statočne strávil väčšinu tehotenstva so mnou v Bratislave, snažil sa riadiť stavbu projeku emailom a krátkymi návštevami. Po narodení prvej dcéry som sa začala snažiť vymyslieť, či, ako a kedy sa do Ugandy vybrať. Manžel sa veľmi snažil na mňa netlačiť, ale bolo jasné ako veľmi rád by prestal cestovať hore-dolu a aspoň na chvíľu mal rodinu a prácu pokope. Z mojej strany to nebolo o práci (tak či tak som pracovala z domu online), ani veľmi o spoločenskom živote (spoločenský život matky na materskej väčšinou za veľa nestojí bez ohľadu na to kde žije), ale hlavne o predsudkoch a strachu. Skúste v takmer akejkoľvek spoločnosti na Slovensku povedať, že so svojím ani nie ročným dieťaťom plánujete dlhodobý pobyt v Ugande a väčšina prítomných si okamžite bude myslieť, že ste sa úplne zbláznili a neváha Vám to dať jasne najavo.Nakoniec som sa proti presvedčeniu väčšiny mojich kamarátov, známych a príbuzných a plná vlastných pochybností odhodlala k piatim mesiacom pobytu v januári 2005, v čase kedy dcérka mala tesne čosi vyše roka a už stála na nohách. A kupodivu, nebolo to vôbec zlé. Žiadne strašné choroby sa nekonali, žiadne z hrôzostrašných predpovedí slovenských „expertov“ sa nevypĺňali... Počas toho pobytu som otehotnela s druhou dcérou – a bola som tehotná a v Ugande a vôbec to nebolo zlé. Ostala som nakoniec až do času osem týždňov pred termínom pôrodu (že ma ešte do lietadla vzali) a druhá dcéra sa dostala do Ugandy už ako štvormesačná.Dnes majú dievčatá vyše dvoch a štyroch rokov, majú tu svoj svet, svojich kamarátov (bielych, čiernych, hnedých, ba aj šikmookých), svoje znalosti a skúsenosti s hmyzom, svoje obľúbené jedlá a ovocie (sladké zemiaky, matooke, chapati, passion fruit a entutu). Videli zebru a slona skôr než mačku, ale nakoniec sme tu aj nejaké tie mačiatka stretli. Vyrastajú na organickej strave (tu na okolí nikto na hnojivá, či postreky nemá), na čerstvom vzduchu, pri vode, na ostrove nie sú autá, či exhaláty... Dievčatá ovládajú pár zakladných slov a fráz v jazyku Rukiga, trocha Slovenčiny a dve verzie angličtiny – jednu americkú, ktorú sa naučili od ich otca, druhú africkú pochytenú od miestnych kamarátov a známych. Žijeme vo veľkej rodine, ktorá zahŕňa našich zamestancov, nemáme televízor a je nám fajn.A ja? Ja som si tiež zvykla. Hmyz a drevená latrína sú veci, ktoré našim deťom pripadajú normálne a na ktoré som si zvykla tiež (navyše, ako vraví môj muž, drevená latrína sa neupcháva a za celé tie roky sa ani raz s gumeným zvonom nadrapovať nemusel)... Tiež som si ale zvykla na to, ako sa na mňa ľudia všade usmievajú (zas mi po návrate na Slovensko pár dní potrvá, kým sa na ľudí na ulici prestanem škeriť ako idiot), ako sa tešia zo života, ako sú zvedaví, chtiví vzdelania a informácií o vzdialenom „muzunguland“. Ako sa ľudia podelia o prvé a posledné, ako sa tešia z úspechu iných. Dievčatá, ktoré nemali možnosť ani dokončiť základnú školu, sa vedeli úprimne tešiť z faktu, že ma prijali na doktorát, a s nadšením sa vedeli donekonečna spytovať, ako to funguje, aké to je študovať vysokú školu a čo človeka môže viesť k tomu, aby chcel študovať ešte ďalšiu školu po skončení jednej.Projekt už dávno nie je zelená lúka – máme turistický kemp s ubytovaním pre skoro dvadsať ľudí, reštauráciu s osemstranovým menu, knižnicu s tisíckou kníh, piatimi počítačmi a dataprojektorom pre filmové projekcie, realizujeme grču programov – rôzne vzdelávacie a počítačové kurzy, štipendiá pre stredoškolákov, školské autobusy pre základnú školu, zdravotné kurzy, vzdelávanie učiteľov atď. Projekt má schopný manažment – chlapci, ktorí sú s nami od začiatku, vyrástli s projektom, za pochodu sa zvládli naučiť neuveriteľne veľa – a dnes sú pripravení a schopní manažovať projekt bez nás. Už teraz z neho 50% vlastia, vedia, že je to ich dielo, ich budúcnosť a sú odhodlaní sa o oň starať čo najlepšie.Deti dorastajú do školského veku, aj pre nás je načase sa presunúť niekam, kde bude v okolí škola, do ktorej by sme ich chceli poslať... Určite sa budeme vracať, ale pobyt v dĺžke jedného-dvoch mesiacov počas školských prázdnin nie je celkom ono. Ako a kde presne budeme žiť, ako a kde pracovať ešte stále riešime. Budeme ako rodina spolu a bude nám fajn, kdekoľvek budeme, ale bude to niečo iné, iný život... O desať dní odlietam a neviem, kedy sa vrátim a uvedomujem si, ako sa môj strach z Afriky zmenil na lásku k tomuto miestu a týmto ľuďom.Včera ráno, keď som sa ešte so zalepenými očami a deťmi pod nohami domotala do reštauračnej kuchyne, Betty ma zbadala, plynulým pohybom vytiahla z police môj pollitrový hrnček, naliala doň voňavú kávu, čo práve vrela na šporáku (hriešne priznávam, aj ja ju pijem v pollitrákoch) a s krásnym africkým úsmevom a prízvukom mi slovensky popriala dobré ráno, ako to pochytila od mojej štvorročnej ratolesti... A ja si vravím, no nie som ja blbá odtiaľto odísť?
