Na Slovensku sa väčšinou pýtam ako sa majú iba ľudí ktorých poznám a touto vetou začínam dlhšiu konverzáciu. Keď som trochu pocestovala, zistila som, že v niektorých krajinách sa táto fráza používa ako pozdrav a môže sa ma to spýtať aj človek, ktorého vôbec nepoznám a ktorý buď neočakáva odpoveď žiadnu, alebo jednoslovnú pozitívnu (pozitívny prístup k životu je predsa v móde) a na nejaké podrobnosti vlastne ani nie je zvedavý...
V Ugande sa Vás opýta ako sa máte úplne každý – je to pozdrav a napríklad jazyk Rukiga používaný v oblasti kde pobývame, má vyše 10 rôznych zvratov, ktorými môžete túto otázku položiť.
Odpoveď sa tu očakáva. Ak mám záujem začať dlhšiu konverzáciu, môžem odpovedať, že sa nemám práve teraz úplne najlepšie a začať to rozoberať, ak chcem ostať na úrovni pozdravu, odpoviem, že sa mám fajn, opýtam sa, ako sa majú oni, dostanem podobnú odpoveď a obaja pokračujeme svojou cestou. Jazyk Rukiga dokonca ani nepozná pozdrav ako hi, či hello, či dobré ráno. Hovoriť namiesto pozdravu „ako sa máte“ a odpovedať „mám sa fajn“, je tu tak zakorenené, že sa mi niekoľkokrát stalo, že osoba, ktorú som v angličtine pozdravila „hello“, či „good morning“ mi odpovedala „I am fine“.
Samozrejme, keď ste beloch a teda zjavne cudzinec, tak sa na Vás ľudia budú usmievať, nech už pozdravíte či odpoviete akýmkoľvek spôsobom. Belosi sú podľa miestych krajší (to ma stále privádza do úžasu), bohatší, vzdelanejší (oboje je bohužiaľ často pravda) a teda aj múdrejší (čo je blbosť a tento postoj ma občas vyložene irituje), takže takmer čokoľvek poviete je cool.
Ale deti, ktoré bežia za Vami po ulici a kričia Mzunguuu, how are youuu, sa veľmi potešia, keď im odpoviete – a ak sa Vám náhodou podarí odpovedať v ich jazyku (tri-štyri takéto frázy sú asi tak všetko čo sa mi zatiaľ podarilo v Rukiga naučiť), tak sa smejú až na zem padajú...
