Od roku 1996 sav Ugande neplatí školné na základných školách (pre prvé štyri detiz každej rodiny a siroty). Štát platí školné, učebnice a platyučiteľov, rodičia detí stále musia zaplatiť uniformy, stravu a zošitya iné pomôcky. Aj tak sa od roku1996 počet detí v základných školách ztrojnásobil.
Na strednýchškolách sa školné platí. Stredná škola má šesť rokov - štyri roky O (ordinary)úroveň a dva A (advanced) úroveň (kopíruje bristký systém). Na koncikaždej úrovne sú jednotné štátne skúšky. Školné sa líši podľa miestaa úrovne platov v oblasti, kvality školy a podobne.
Na jazereBunyonyi vyjde školné na jedno dieťa na jeden rok vrátane uniformya knižiek niečo vyše 200 USD, čo na naše pomery nie je nijako strašné, alepri Ugandských platoch, obrovskej nezamestnanosti v tejto oblastia vysokom priemernom počte detí na jednu rodinu je to pre mnohých úplnenepredstaviteľné.
Poskytujeme tedakaždý rok škole nejaké financie na štipendiá pre istý počet študentov(momentálne máme cca 50 podporovaných študentov ročne). Program má výberovúkomisiu zloženú zo zástupcov školy a miestnej komunity, záujemcoviao štipendium sa vyberajú jednak podľa prospechu ale aj na základesociálnej situácie rodiny. Medzi podporovanými deťmi je aj vysoký počet sirôtči polosirôt. Úmrtnosť je tu vysoká, lekárska starostlivosť slabá (teda nie žeby nebola, ale ľudia nemajú na to, aby si ju zaplatili) a besní tu AIDS,takže sirôt je neúrekom. Študentov, čo bypodporu potrebovali je samozrejme podstatne viac než peňazí, ktoré dokážeme natoto dať, a sme takmer jediní na okolí, kto niečo takéto poskytuje, takženám uchádzačov stále pribúda a pribúda. Prichádzajúcim študentom všetkýmhovoríme, podajte si žiadosť pred začiatkom školského roka, komisia to zhodnotía pritom vieme, že väčšine z nich nebudeme môcť pomôcť....
Aj tak sa každýrok nahormadí niekoľko listov od študentov, ktorí neboli vybraní komisiou, taksa snažia nám osobne zdeliť svoj srdcervúci príbeh a predsa nejako podporudostať. Je to smutné čítanie – väčšina od sirôt či polosirôt, popisujúcich akonemajú nikoho, kto by im s platením školného mohol pomôcť a ako majúproblém vo svojej dedine zaobstarať si najzákladnejšie oblečenie a stravu.A ako si myslia, že ak by sa im s nejakou pomocou podarilo skončiťstrednú školu, tak by im to dalo aspoň akús-takús šancu na nejaké zamestnaniea teda možnosť mať nejakú perspektívu a budúcnosť. Rozprávala som sas riaditeľom strednej školy a spýtala som sa na študentov, ktorýchkomisia vybrala a štipendium dostali. Veľmi podobné príbehy, nutnosťvyberania medzi nimi komisii rozhodne nezávidím.
Úspešnýchpríjemcov štipendia sme nechali napísať krátku esej na tému „aký bol môj životpred nástupom do školy a aký je teraz“. Bolo to veľmi zaujímavé čítanie.Stredná škola na ostrove Bwama je internátna, takže mnohým sa život naozaj dosťzmenil.Viacerí písali,že ako je to dobre, že dostanú v škole jesť trikrát denne, lebo doma sa im tonestávalo, tiež že keď sú v škole súčaťou uniformy sú aj topánky a to dovtedynemali. Jeden z nich aj vyvsetlil, že teraz prvý raz v živote nemá problémy s“jiggers” (neviem ako sa im hovorí po Slovensky, sú to chrobáky, čo žijú vtráve a bosému človeku sa zaryjú do kože a nakladú tam vyjíčka a je to hnusné amusí sa to potom vyrezávať – raz som tú operáciu videla a bosá tu veru po trávechodiť nebudem).
Jeden študent satiež rozpísal o tom, že ako chodil na základnej škole poza školu a potom hochytil učiteľ a zmastil trstenicou a poslal ho za riaditeľom školy a ten munaložil ešte pár a chlapec esej ukončil hrdým vyhlásením, že odvtedy už v školenezmeškal ani deň. Skutočne, školytu vyzerajú ako v stredoveku, používanie trstenice učiteľom je bežná vec, vtriede je aj 50 detí a zvláda sa to železnou disciplínou. Távýuka potom aj pozostáva prevažne z tupého memorovania, na kreativitu čiindividuálny rozvoj nie je priestor ani čas.
No a v tomtoprostredí sa snažíme školiť učiteľov zo strednej školy o projektovom vyučovaní.Nerobím si ilúzie, že by to šlo ľahko a rýchlo, ale snáď aspoň čosi, pomaly,postupne…. Financie na tento program máme od nezávislých darcov,väčšinou od ľudí, ktorí navštívili projekt ako turisti, videli ako to funguje ačo robíme a rozhodli sa na nejakého toho študenta či dvoch po 200 USD ročne prispieť.Systém sa ale od klasickej adopcie na diľku líši tým, že komisia po skončeníkaždého trimestra študenov vyhodnocuje a tí, ktorým klesá prospech, čineukončia ročník a podporu prídu a presunie sa na ďalšieho uchádzača. Taktiež,200 USD na rok pokrýva iba asi 90 % nákladov, zvyšok si štipendisti pokrývajú sami. Nikto z príjemcovštidpenia s týmto nemal problém, 10 % nákladov je zjavne suma, ktorú dokážu pokryť drobným privyrobením. Verímev to, že človek by mal dostať pomoc, ale kto dostáva všetko zadarmo, beznutnosti k tomu nejako prispieť, či sa snažiť si väčšinou pomoc potomneváži. Z vyše štyridsiatich podporených študentov v minulom roku smemuseli pre zlý prospech a nulovú snahu o zlepšenie odobrať podporutrom, čo si myslím je celkom úspech.
Okrem štipendiízačíname pracovať s touto strednou školou na vzdelávaní učiteľov,rozbiehame tréningy na projektovévyučovanie a prácu s Internetom, zohnali sme dotáciu prevybudovanieučebne pre výučbu prírodných vied s nejakými pomôckami... O našichďalších aktivitách a práci so základnými školami v okolí niekedynabudúce.
Je to beh na dlhútrať, ale verím, že má zmysel.
