Ak človek popri komunitnom projekte prevádzkuje aj turistický kemp (alebo ako sa mnoho podobných zariadení na okolí hrdo nazýva – rezort) tak ako my, je jasné, žestretne prakticky všetky druhy turistov. Do nášho kempu chodia väčšinou nezávislí cestovatelia – t.j. ľudia, ktorí cestujú po Afrike s batohom na chrbte na vlastnú päsť. Takéto cestovanie vyžaduje istú prípravu a inteligenciu, väčšina našich turistov mánaštudované reálie, cestovné príručky a cestujú za poznaním a nie chlastaním... Ale nie všetci...Minulý týždeň mi jeden mladý muž robil prednášku o tom, že vo väčšine reštauračnýchzariadení v Európe alebo USA sa jedlo spravidla podáva v priebehu 10 – 15 minút po objednaní a že by sme to teda v našej reštaurácii mali tiež takto zvládať... Vzhľadom na to, že akosi pri najlepšej snahe nevyzerám celkom na Uganďanku mi nie je jasné prečo si myslel, že som asi v Európe či USA nikdy nebola... Toto som ale ešte zvládala celkom v pohode a vysvetlila som mu, že som sa narodila a vyrástla v európskej krajine a viem ako to tam vyzerá... Ale TIA - podávať objednané jedlá do 10 minút je možné vtedy, ak držíte predpripravené polotovary v chladničke čimrazničke... V zariadení bez chladničky a mrazničky ako je naše (a ako je väčšina zariadení v rozvojovej Afrike) dostanete síce všetko jedlo úplne čerstvé, žiadne polotovary z mrazničky, ale do 10 minút to pri najlepšej snahe nebude...Iný turista-expert mi vysvetlil, že naše internetové pripojenie je podľa jeho názoru o toľko pomalšie než to, ktoré má on doma, že by sme ho mali turistom poskytovať zadarmo... Nuž, mal by to vysvetliť nášmu providerovi, ktorý – kupodivu - nás za toto pomalé pripojenie (jediné, ktoré je tu k dispozícii) necháva platiť. Naozaj niekto očakáva, že na ostrove na jazere v rurálnej Ugande nájde lacný high-speed Internet? Iná skupina turistov predpokladá, že vďaka globalizácii je kultúra už všade rovnaká... Ktosi povedal jednému z miestnych murárov, že má image ako T’Jay... Čuduj sa svete, murár o umelcovi menom T’Jay nikdy nepočul a tak som nakoniec strávila nejakú tu chvíľu na googli hľadaním obrázkov, aby sa murár mohol porovnať... Iný turista sa nášho manažéra Gada spýtal, či to bolo kuul, vyrastať na ostrove v Ugande... Gad síce veľmi dobre vie, v akom všemožnom význame sa slovo cool používa, ale keďže takáto otázka nemá rozumnú odpoveď, zdvorilo turistovi vysvetlil, že v tejto oblasti býva celkom zima a ako dieťaťu mu občas naozaj zima bola... Ďalšia veľká skupina našich návštevníkov neočakáva luxus ako doma a snaží sa cestovať čo najlacnejšie. Na tom by nebolo nič zlé – tiež som ako študentka cestovala veľmi nízkorozpočtovo. Problém je v tom, že podľa mňa by sa slušný európsky cestovateľ nemal snažiť ušetriť na úkor miestnych obyvateľov, ktorí sú –v prípade krajiny ako Uganda - jednoznačne oveľa chudobnejší než ten najchudobnejší európsky študent.Videla som dvojicu európskych študentov, ktorí sľúbili miestnemu mládencovi odmenu 500 USH (cca 7 SKK), ak ich zavedie ne miesto, ku ktorému podľa mapy nevedli nájsťcestu. Keď ich priviedol, dali mu 200 USH (cca 3 SKK), že to mu určite stačí a celí šťastní sa mi chválili, ako sa „nedali dobehnúť“.Iní dvaja mládenci-turisti sa snažili neminúť peniaze za obed (jedna porcia v našej reštaurácii vyjde na cca 35 SK, sú to fakt „strašné peniaze“), pochodili okolo a nakradli si cukrovú trstinu a kukuricu z neďalekého poľa. Informáciou, že práve úspešne okradli človeka, ktorý s celou rodinou žije iba z toho poľa (v hlinenej chatrči, 10 ľudí v jednej miestnosti) vyzerali mierne zmätení... Nahradiť škodu majiteľovi ale nešli... Nakoniec sme to v rámci dobrých susedských vzťahov urobili my...Iná cestovateľská dvojica strávila pol hodinku snahou vzbudiť ľútosť nášho manažéra (ktorý sám žije v dome bez tečúcej vody a elektriny), vysvetľujúc, že oni sú takstrašne chudobní študenti, že si to on ani nevie predstaviť a nutne potrebujú bývať v našej najluxusnejšej izbe – ale s 50% zľavou... Manažér sa ich nevedel zbaviť, tak sme to riešili s manželom my – poslali sme ich do menej kuxusnej izby, ktorá stála o 70% menej – ešte ušetrili... Našťastie, nie sú takí všetci turisti. Je aj dosť ľudí, ktorí potom, ako vidia čo náš projekt robí, prejdú sa okolo a porozprávajú sa s miestnymi ľuďmi, nám nielenže zaplatia svoj účet, ale aj pridajú dotáciu pre projekt. Okolo 60% nákladov na náš štipendijný program (podporujeme školné pre 45 stredoškolských študentov na miestnej škole) pochádza práve od takýchto ľudí...
