V roku 2002sme náš ugandský komunitný projekt začali stavať prakticky na zelenej lúke.Zohnali sme nejaké financie, nakreslili plány, najali miestnu pracovnú silu(komunitný projekt by predsa mal podporovať miestnu ekonomiku) a dokončiliprvé budovy – komunitné centrum, ktoré má slúžiť ako rešturácia, miesto nastretnutia, školenia atď., kancelária, malá miestnosť, kde môže v prípadepotreby prespať niektorý z manažérov a kde sa bude zdržavať nočnýstrážnik a prvý guesthouse, kde budeme ponúkať turistické ubytovanie, abybolo možné začať generovať nejaký príjem na pokrytie prevádzkových nákladovprojektu.
Tu sme ajnarazili na prvé problémy. Oná pohodová usmievavá nátura miestnych ľudí saobčas odráža aj v prístupe k práci. Postavili sme stenu nakrivo? Takbudeme mať krivý dom, no čo, však nejako bude... Poniektorí sa tvárili veľmiprekvapene, keď manžel trval na tom, že ak platí murára za postavenie rovnejsteny, tak nezaplatí, kým nebude stena postavená rovno... Dokázal to ale podaťs humorom, takže chlapci prestavovali o stošesť a potom námvraveli, akí sú hrdí na to, že postavili niečo také pekné a rovné...
Na vážny problém smeale narazili pri stavbe latríny pre ubytovanie pre hostí. Miestne latríny sastavajú s dierou v zemi cca 20 x 20 cm, nad ktorou sa kvočía nie každý vždy trafí, takže dlhšie používaná latrína vyzerá dosťodpudivo. A ja, rozmazlená luxusným životným štandartomv bratislavskom paneláku som sa rozhodla, že kvočanie prevádzkovaťdlhodobo nebudem (triafanie do diery rozmerov 20 x 20 cm mi naozaj veľmi nejde)a tak či tak, latrína postavená pre turistov by mala mať normálne sedátko– nie je to veľká investícia a rozdiel je badateľný. Miestny stolár alev živote latrínu na sedenie nestaval, sedátko ani nevidel a potrebovalteda veľmi presne vysvetliť a detailne nakresliť ako na to.
A ja si sícez malebných starých slovenských latríniek pamätám tie srdiečka na dverách,ale konštrukciu sedátka mám v hlave iba dosť hmlistú. Našťastie smečoskoro objavili, že v blízkom meste je možné kúpiť záchodové sedátko,takže potrebujeme iba postaviť podeň podstavec. Stolárova angličtina bolajednoznačne podstatne lepšia, než moja znalosť miestneho jazyka Rukiga, ale namôj slovenský prízvuk sa mladý muž veľmi nechytal (nemyslím, že do tohto kútaUgandy veľké množstvá Slovákov predo mnou zablúdili) a používali smev diskusii ruky a nohy v dosť veľkej miere.
Na prvý pokusstolár nechal v dlážke dieru veľkosti 20 x 20 cm a postavil nad toakýsi drevený lievik, ktorý sa rozširoval smerom hore do veľkosti normálnehoumelohmotného sedátka. Fungovať by to asi fungovalo, ale kto bude ochotný tenlievik zvnútra pravidelne čistiť? Tak sme museli presvedčiť stolára rozšíriťotvor v dlážke a drevený podstavec pod sedátko radšej rozširovaťsmerom dole, aby čistenie nebolo nutné. Plný úspech. Iba že v ďalšom kolestolár to nové umelohmotné sedátko prevŕtal na štyroch miestacha esteticky k podstavcu pripevnil obrovskými skrutkami. Moja chyba,že ma nenapadlo vysvetliť, že toaletné sedátka majú vzadu už urobené dva otvoryna pripevnenie a na hlavičkách skrutiek by sa asi extra pohodlne nesedelo.Na ďalší pokus sme to zvládli.
Táto latrína asinie je to najmalebnejšie zariadenie na svete, ale mne po šesťtýždňovom čupenía triafaní pripadala nádherná. A aké bolo naše prekvapenie, keď smev roku 2005 zistili, že jeden z nových turistických kempov na jazere(pravdepodobne zamestnaním rovnakého stolára) okopíroval náš originálny designlievikového podstavca...
My sme medzitýmprišli na to, ako designovo riešiť kompostové latríny a posledné tri rokyuž staviame iba tie - nie je tam riziko úniku moču a stolice do jazera,čomu sa je na malom ostrove ťažko vyhnúť a raky v jazere by tonepotešilo. A kompost sa tiež zíde... Aj projekt samotný sa už dávnoposunul k iným problémom, než je budovanie latrín...
Ale ja som stálehrdá na našu preveľmi luxusnú prvú latrínku originálneho designu...
