Pocit návratu do detstva potom pokračoval. Prišla som do bytu k rodičom, zabývala sa vo svojej detskej izbe, po niekoľkých hodinách sa mi nedospatý mozog správne nahodil na rodný jazyk a bolo mi fajn. Otec vyjadril počudovanie nad faktom, že aj po tých rokoch čo sa trajdám kade-tade prídem a zapadnem, ako keby som nikdy neodišla. Podotýkam, že tých rokov trajdania sa kade-tade nebolo zatiaľ zasa až tak veľa (žijem mimo Slovenska iba čosi vyše päť rokov) a na mieste, kde teraz bývam asi ostanem niekoľko ďalších rokov a teda s trajdaním sa to tiež nebude až také zlé. Ale aj tak bolo fajn prísť domov, zaradiť sa cítiť sa fajn.
S mamou sme akosi podvedome zapadli do rutiny, ktorú sme mali v mojich dávnych postpubernátlnych časoch: „Povedz kam a s kým ideš a kedy prídeš, ak sa niečo mení, musíš zavolať". Nahlásila som, naplánovala, rovnako ako kedysi. Obom nám prišlo zábavné, že som nejaké tie večery išla von s tými istými ľuďmi, ktorých som mame nahlasovala pred čosi vyše dvadsiatimi rokmi.
Niektoré veci sa menia a niektoré ostávajú rovnaké, či tam som alebo nie som. Naočakávala som, že sa na mňa v Bratislave budú ľudia na ulici usmievať, ani že ma pustia pred seba vo dverách pri nastupovaní do električky, ani že behanie po úradoch, ktoré ma tu čakalo bude príjemné či zábavné. Tak ma nakoniec príjemne prekvapilo niekoľko úsmevov, či už na ulici, či od úradníkov, ba aj pani na pošte ochotná predať mi kolok, na ktorý som čakala pri nesprávnom okienku (ona vážne vstala a poza prepážku prešla k správnemu okienku, vypýtala kolok od kolegyne, priniesla a predala mi ho).
Stretla som nových aj straších kamarátov, bývalých a ktohovie, možno aj budúcich kolegov a so všetkými som sa cítila fajn, dali mi pocit, že sem stále patrím a som tu doma.
Po desiatich dňoch som opäť sedela v lietadle. Po prílete na JFK si môj nedospatý a zmätený mozog úprimne vydýchol, keď som zbadala tie dobré dámy, ktoré nasmerovávajú davy a povedali mi presne kadiaľ ísť a kam sa postaviť. Prvý raz v živote ma americký imigračný úradník nesekíroval všetečnými otázkami. On sa normálne usmial a povedal „Welcome back" (aspoň na niečo je tá ťažko získaná zelená karta dobrá).
Našli sme sa so svokrom aj s manželom (ktorý prilietal z Prahy na iný terminál), po krátkom čase som už mala okolo seba omotané dve ratolesti plné správnej americkej thanksgiving večere a zážitkov so starými rodičmi („mamííííí, boli sme v BIG CITY, in the Museum!!!)
Potom naspäť do nášho domčeka, do rutiny vstávania, robenia raňajok, vozenia detí do školy, práce. Kamaráti, ktorí sú zvedaví, aká bola cesta na Slovensko, rodina a známi, ktorí ma radi vidia naspäť. Naspäť doma.
Hmmm, tak som asi doma na dvoch miestach. A až sa v januári pôjdem na chvíľu opäť pozrieť do Ugandy, možno prídem na to, že aj na troch. Trochu mätúce. Ale vlastne fajn, nie?
